… alebo teta Mária sa nevolá Mária.

Sme na ceste už druhý deň a máme tak za sebou chladné dolomitské ráno na 29tej zákrute ako aj horúcu a slnečnú Peschieru del Garda. Už sme prešli aj Taliansko-Francúzske hranice a dnes máme v pláne prísť až do Bairols – malého kamenného mestečka vysoko nad rušnou cestou severne od Nice, kde strávime väčšinu nášho nastávajúceho provensálskeho dobrodružstva.
Keďže zídeme z hlavnej cesty, odoberám Lucke rolu navigátorky, takže môže zbaliť tú papierovú plachtu, ktorá jej až doteraz úspešne radila, kadiaľ máme ísť a mne zasa úspešne bránila vo výhľade pred auto. Našťastie srnky, zajace a iná zverina sú tu zjavne vytrénované a zvyknuté na turistov jazdiacich s mapou prekrývajúcou čelné sklo, takže sme cestou nikoho nezrazili. Spúšťame teda navigáciu, do ktorej zadávame cieľ cesty Bairols a okamžite chytáme menšiu paniku. Náš odhadovaný čas príchodu do cieľa sa zrazu javí silne podcenený a podľa navigácie máme byť radi ak tam prídeme niekedy do neskorého večera. Ale čo, veď sme na dovolenke, nikam sa neponáhľame a teta Mária z Bairols, ktorá nám má odovzdať kľúče od domčeka tam snáď bude aj večer.
Po opadnutí prvotnej paniky sa preto upokojíme a hneď po niekoľkých minútach nasledujeme pokyny navigácie na pokračovanie menšou vedľajšou cestou. Oceňujem, že navigácia asi chápe, že sme na dovolenke, nikam sa nenáhlime a tak vítame ňou navrhnuté krivolaké cestičky vedúce pomedzi zelenajúce sa polia a olivové háje. Daňou za takéto kochanie sa okolitou prírodou je malá rýchlosť, keď nás predbiehajú ešte aj traktory idúce po hlavnej ceste, z ktorej sme zišli a ktorú stále vidíme vinúť sa len pár desiatok metrov od nás. Postupom času sa nám však hlavná cesta stratí z dohľadu, prestávame na ňu myslieť a naše myšlienky sa upriamujú len na pestrosť cesty a meniacu sa prírodu okolo nás. Tá naozaj zmenila svoju tvár a polia či háje vystriedali skaly, lúky a borovicové lesy. Cesta sa tiež viac kľukatí a občas ľutujeme, že nemáme off-road, nakoľko sa v asfalte začalo objavovať stále viac jám a koreňov, ktoré ho vydúvajú zospodu.
Na pravej strane cesty nám medzičasom vyrástol vysoký horský masív a medzi cestou a ním sa potôčik z lúk a hájov zmenil na horskú riavu ručiacu v hlbokom a strmom skalnom koryte. O chvíľu cesta zabočí priamo ponad tento úzky kaňon s bielou spenenou vodou valiacou sa jeho dnom. Cez kaňon je postavený malý asi 15 metrov dlhý most, ktorý v nás vzbudzuje nemalé obavy. Jednak sa nám zdá trochu priúzky, keďže nám na každej strane auta ostáva iba cca 10cm rezerva, no je pravda, že to je do istej miery spôsobené tým, že bicykle, ktoré máme pripevnené na nosiči na dverách od kufra, nám auto rozširujú. Väčšiu nedôveru v nás však vyvoláva dojem, že ide skôr o most pre peších turistov a nie o most pre autá. Niektoré jeho časti sú síce oceľové, ale samotný podklad tvoria drevené dosky a zábradlie je len natiahnuté oceľové lano. Keďže však inú možnosť prekonania kaňonu nevidíme, tak veríme navigácii a pomaličky sa presúvame po moste na jeho druhú stranu. Občasné hlasné praskanie pripisujeme na vrub tomu, že materiál mosta pod našou váhou pracuje, ale sme vďační divokej hučiacej rieke pod nami, že toto praskanie celkom úspešne prehlušuje. S malou dušičkou sa tak živí a zdraví dostávame na druhú stranu hlbokého kaňonu a vyrážame ďalej. Teda presnejšie povedané chceme vyraziť, no uvedomíme si, že ďalej nepokračuje žiadna asfaltová cesta iba kamenistý turistický chodník, hoci dostatočne široký na to, aby sa nám z druhej strany kaňonu nezdal ničím podozrivý. Navigácia síce suverénne ukazuje, že cesta pokračuje naozaj tadiaľto, no naša nedôvera v ňu je už naštrbená a tak pre istotu ešte raz kontrolujem celé jej nastavenie. Vzápätí sa moja naštrbená dôvera v navigáciu mení v Luckinu naštrbenú dôveru vo mňa, keďže zisťujeme, že máme v navigácii nastavený ako dopravný prostriedok bicykel a ona nás tak viedla najkratšou cyklocestou do Bairols. Zrazu dávajú zmysel aj tie krivolaké cestičky cez levanduľové polia a olivové háje aj predpokladaný príchod do Bairols neskoro večer. Čo však teraz? To, že nás ten chabý drevený cyklomost udržal a že sa teraz neplavíme spenenou horskou riavou dolu kaňonom je síce naozaj potešujúce, no naspäť po ňom už za žiadnu cenu nepôjdeme. Ostáva nám teda iba dúfať, že turistický cyklochodník, ktorý nám navigácia v dobrej viere odporučila, bude schodný aj autom, minimálne po najbližšiu cestu. Pozrieme sa s Luckou na seba, v očiach otázka „ideme-nejdeme?“, potom pozrieme dozadu na Airin, ktorá sa na nás smeje od ucha k uchu a k tomu vrtí chvostom ostošesť a potom naraz dvojhlasne zahlásime – poďme, aspoň bude vzrúšo.
S týmto presvedčením, zaradenou jednotkou a neistou budúcnosťou sa pomaly vnoríme do lesa, dúfajúc, že z neho nebudeme o chvíľu cúvať späť. Ani sme nemuseli. Chodník nakoniec nebol až taký zlý ako to spočiatku vyzeralo. Bol to široký, lesný, kamenistý chodník, ktorým všade prerastali hrubé korene okolitých stromov, ale pomalým tempom sme sa ním šťastlivo dostali až na riadnu asfaltovú cestu. Následne, najmä vďaka vypnutiu navigácie a opätovnému vytiahnutiu papierovej mapy, sme sa dostali aj naspäť na hlavnú cestu a po nej, pre nás úplne netypicky bez ďalšieho zablúdenia, až do Bairols, kam sme prišli s niekoľkohodinovým predstihom oproti času, ktorý nám navigácia vypočítala ako bicyklu.

Samotné Bairols je malé kamenné mestečko učupené vysoko na skalách nad hlavnou cestou. Tvorí ho len pár desiatok kamenných domov natlačených jeden na druhom a spoločne takto vytvárajúcich niekoľko tunajších uličiek, ktoré sa vinú pomedzi ne. Keďže ulička medzi domami má občas len nejaké 2 metre a domáci majú na priedomí vyložené stoličky či lavice, tak miestami neviete či ešte idete ulicou, alebo ste už vošli niekomu do kuchyne.

Hneď po príchode sme zaparkovali na vstupnom parkovisku, čo bolo zároveň posledné miesto kam sa dalo autom dostať, keďže do úzkych zličiek by sa autá nezmestili. Následne som zavolal tete Márii, aby nám priniesla kľúče od domčeka. V skutočnosti sa to ľahšie povie než naozaj zrealizuje. Teta Mária totiž rozprávala iba po francúzsky a my okrem slovenčiny a češtiny iba po anglicky resp. nemecky. Našťastie za nami poslala svoju dcéru, ktorá po anglicky vedela a tak sme spolu s ňou vyrazili k nášmu vysnívanému kamennému domčeku. Ešte predtým sme však vďaka odstráneniu jazykovej bariéry zistili, že teta Mária sa vlastne vôbec nevolá Mária a nie je ani vlastníkom daného domčeka, ale že Mairie de Bairols (v našom ponímaní Mária z Bairols) znamená radnica v Bairols a ona tam pracuje a ten kamenný dom patrí mestu, ktoré ho prenajíma turistom. Keďže sa však náš domček mal nachádzať ešte asi 2 kilometre vyššie na náhornej planine nad mestom, tak sme po tomto jazykovom okienku znovu sadli do auta a nasledovali dcéru tety netety Márie z Bairols. Vzhľadom k tomu, že asfaltová cesta končila na parkovisku pred Bairols, sme už po pár metroch s vďakou spomínali na doobedný tréning pri našej jazde cyklochodníkom. Táto oficiálna cesta na náhornú planinu totiž vykazovala úplne rovnaké znaky nevhodnosti pre motorové vozidlá (okrem traktorov a plnohodnotných off-roadov) ako náš cyklochodník. No my zocelení doobedným tréningom sme na sebe nedali znať žiadne prekvapenie či šok a držali sme sa v tesnom závese za dcérou tety netety. Tá naopak nevedela skryť výraz prekvapenia, že nám ani na moment nedokázala ujsť a získať náskok viac ako pár metrov, hoci sa o to krvopotne snažila. Hold dievča, toto môžeš skúšať na turistov zo západnej Európy, my sme na takéto rozbité cesty vytrénovaní aj z domu, nielen z Vašej cyklocesty. Nakoniec sme šťastlivo dorazili do cieľa, na náhornú planinu k dvom kamenným domčekom, z ktorých jeden mal byť našim útočiskom celý najbližší mesiac. Urazená dcéra tety netety nám ukázala gite, odovzdala kľúče, zašomrala niečo ako „dúfam, že som nešla príliš rýchlo, tá cesta nie je v najlepšom stave“ a pobrala sa naspäť dole do mesta.

A tak sme tu, „náš“ kamenný dom má tak 5×5 metrov, na prízemí je obývačka s kuchynským kútom a kúpeľňa a na poschodí je spálňa. Schody na poschodie však boli také strmé, že sme tam museli Airinku vynášať na rukách, pretože sama by to nezvládla. Domček pôsobí veľmi útulne, celý je postavený len z kameňa a dreva. Elektrina je tu zabezpečená cez plynový generátor uložený v suteréne a tak máme svetlo, teplú vodu a dokonca aj chladničku, no nevieme použiť elektrinu na dobitie zariadení ako je mobil, baterky do fotoaparátu a podobne. To budeme musieť riešiť cez adaptér v aute.
Vyložili sme teda veci z auta do domu a vyrazili na obhliadku okolia. Airin bola natešená, že po celodennom trmácaní sa v aute má možnosť behať po vlastných a tak hneď kontrolovala všetky húštiny naokolo. Naše najbližšie okolie predstavovalo naozaj planinu, tzn. voľné a rovné priestranstvo na horskom hrebeni nad okolitou krajinou s výhľadom na obe strany hrebeňa. Zvyšok horského hrebeňa bol zalesnený, ale išiel ním príjemný lesný chodník, na ktorý práve dopadalo oranžové svetlo zapadajúceho slnka. Pripomenulo mi to včerajšiu večernú prechádzku na Passo Falzarego. Ani nie tak konkrétnymi výhľadmi, krajina je tu úplne iná, ale skôr tou výmenou hluku motora a štverania sa prudkými serpentínami do kopcov za ticho na prázdnom turistickom chodníku a hrejivú žiaru zapadajúceho slnka. Pri obhliadke okolia sme zistili, že sme naozaj v horách, úplne sami a mimo civilizácie, čo nášmu pobytu okamžite dodalo dobrodružný ráz. Ten sa ešte viac potvrdil pri návrate z prechádzky, keď nám romantiku narušilo nečakané stretnutie tretieho druhu. Lucka totiž svojim jačaním nastrašila mláďa nejakého hada, ktoré sa zabudlo ešte za tepla odplaziť domov, aj keď teda ona tvrdila, že to naopak ten obrovský had nastrašil ju. V každom prípade som ju upokojil, že to bolo určite mláďa nejakej miestnej užovky a nemusí sa báť ani o seba ani o Airinku, ktorá už beztak presnorila všetky kríky a húštiny a zatiaľ nevykazovala žiadne známky po stretnutí s nebezpečnou miestnou zverinou.

Po návrate domov, tesne po západe slnka, sme zistili, že tu nie sme úplne sami, ale že vo vedľajšom dome dovolenkuje starší manželský pár z Holandska, tiež so psom. Videli nás ako sa vraciame z prechádzky a zaregistrovali, že Airin priebežne kontroluje všetky húštiny v okolí a po chvíli sa preto prišli predstaviť a upozorniť nás na skutočnosť, že celá táto náhorná planina pokrytá húštinami je od jari do jesene plná jedovatých hadov a je tu bežným javom, že každý rok sa niekoľko psov nevráti zo svojich pátraní v húštinách. Luckine stretnutie tretieho druhu tak okamžite získalo na vážnosti a Airin získala ako bonus tunajšie prechádzky už iba na vodítku.
Takto teda začali naše potulky Provensálskom, cestami aj necestami, prekonávaním strmých kaňonov aj romantickými prechádzkami či vzájomným strašením sa s hadími mláďatami. No to najdôležitejšie je, že sme tu a už od zajtra môžeme začať naplno spoznávať vysnívané Provensálsko, aspoň teda to čo obsiahneme výletmi z nášho dočasného kamenného útočiska tu v Bairols. A tiež podľa toho ako nám bude priať počasie, práve sa sem totiž prihnali nejaké dramaticky vyzerajúce mračná.