… alebo staroveká krása v chaose ukrytá.
Cieľom nášho najbližšieho výletu je Verdon čo je horská oblasť v strede Provensálska. Je to niekoľko desiatok kilometrov dlhý raj outdoorových nadšencov, ktorí tu môžu splavovať divokú vodu, zliezať strmé skalné steny či svišťať dolu svahmi na horských bicykloch. Jadrom Verdonu je obrovský kaňon (Grand canyon du Verdon) a ním pretekajúca rieka rovnakého mena. Oni sú tým divokým srdcom tejto oblasti, ktorej ráz dotvárajú už menej divoké no o to romantickejšie kamenné mestečká, horské stráne s pasúcimi sa stádami oviec či čarokrásne jazero Sainte Croix, ktoré je napájané ľadovou a kryštálovo čistou vodou Verdonu.
Naše objavovanie Verdonu začalo na jeho hornom okraji, v mestečku Castellane. Už pri prvom kontakte na nás zapôsobilo tak, že pri jeho opise si neodpustím pár poetickejších slov. Je to totiž ďalšie kamenné mesto, kde ani novostavby nie sú mladšie ako 150 rokov. Kostol vysoko na skale a mesto učupené hlboko pod ním. Boh takto vidí všetko a všetkých pod sebou. Len už neviem či ho tunajší ľudia majú kvôli tomu radi, alebo presne naopak.
V každom prípade, my sme sa ho rozhodli bližšie preskúmať a tak doň vchádzame s napätím, zvedavosťou a objaviteľskými očakávaniami. Hneď ako vojdeme do mesta a opustíme hlučnú hlavnú ulicu, si uvedomíme, že toto je naozaj staré prastaré mestečko, kde kamenné domy pamätajú ešte templárskych rytierov a tlkot ich slnkom vyprahnutých a stáročiami popraskaných stien sa zvyšuje každým krokom povedľa prechádzajúceho turistu.
Ešte šťastie, že uličky sú tu tak úzke, že pri prípadnom kolapse niektorého z týchto kamenných starčekov, by ho ostatní zachytili a svojimi tiež už vetchými múrmi podržali. Takto si tu už stáročia nažívajú a nám dovolili na chvíľu prísť medzi nich.
Po úvodnom očarení zaparkujeme na okraji centra mesta, v tieni nízkych platanov, ktoré sú zastrihnuté tak, aby svojimi korunami vytvárali prírodné slnečníky nad parkoviskom. Hádžem drobné do parkovacieho automatu, Lucka dáva Airin na vodítko, pripomína jej mestský mód správania sa a následne môžeme vyraziť. V princípe je už aj parkovisko v historickej časti mesta, takže môžeme obdivovať tunajšiu historickú atmosféru vlastne od prvého momentu ako sme vystúpili z auta.
Centrum mesta je naozaj malé a pôsobí ako detské bludisko v nejakom stredovekom Disneylande. S potešením tak blúdime krivými uličkami aj nikam nevedúcimi tienistými zákutiami a obdivujeme oku lahodiaci chaos, kde každý dom má inú veľkosť dverí aj okien, farbu okeníc či sklon stien a treba povedať, že pravý uhol je tu skôr výnimkou. Máme pocit, akoby Castellane chcelo týmto architektonickým chaosom povedať jediné “Rovné steny či pravidelné uličky? Pché, márnotratné výmysly snobských architektov z Versailles“.
Ako sme tak blúdili medzi tými staručkými domami, Airin zastala pri múre jedného z nich, hneď na rohu medzi prázdnou uličkou a tmavou pasážou. Sklonila hlavu a čuchala tesne pri zemi tam, kde predtým asi cikal nejaký iný štvornohý chlpáč, keď v tom sa ozvalo hlboké zachrapčanie, ako keby sa išiel ten múr zrútiť a popod starú veľkú drevenú bránu sa vyvalil kúdol sivého prachu. Airin len zvedavo zdvihla hlavu a chcela pokračovať v čuchaní, no Lucka ju okamžite stiahla za vodítko preč od toho chatrného domu. Predsa len tie tunajšie domy pôsobili prastaro a neisto. Airuška sa však svojich úmyslov len tak ľahko nevzdáva a tak sa hneď pri ďalšom dome opäť zastavila, tentokrát to bolo priamo pri mohutnej starej bráne z vyblednutého popraskaného dreva. A vtedy sa to stalo znovu, hlboké kamenné zachrapčanie a kúdol sivého prachu spod brány.
Pôsobilo to neuveriteľne, až hrôzostrašne a obaja s Luckou sme sa obzerali okolo či tam je ešte niekto iný, kto by to tiež videl a počul, ale nie, boli sme v tej uličke úplne sami. Na rozdiel od nás, Airin len zdvihla hlavu a niekoľkokrát silno kýchla z toho ako sa jej do ňufáka dostal ten prach spod brány. No nerozhodilo ju to, akurát začala vrtieť chvostom ostošesť a pokračovala v očuchávaní starej popraskanej brány. A vtedy sa stalo niečo o čom si dodnes myslím, že bol dôsledok slabého úpalu, ktorý sme určite obaja s Luckou od tej horúčavy dostali. Chrapčanie múrov, praskanie brán a vŕzganie strešných trámov sa začalo ozývať zo všetkých domov okolo nás. Akoby sa celá tá stará kamenná ulička chcela zboriť do obrovskej hŕby kamenia a prachu. Ale v skutočnosti to vôbec to nepôsobilo desivo, skôr naopak, znelo to ako veselá vrava starých kamarátov, ktorí si sadli na letnú terasu a spomínajú na staré zážitky a plánujú čo budú robiť budúci víkend. Akoby tie staré chatrné kamenné domy pochopili, že Airin je dáma a nebude im múry ocikávať a tak ju akceptovali a prijali medzi seba. Z tejto tak živej ilúzie nás vytrhlo až zaštekanie Airušky, ktorá veselo behala od domu k domu a bláznivo pri tom vrtela chvostom. Nechápavo sme na seba s Luckou pozreli, zdvihli sme vodítko, ktoré sa Lucke predtým vyšmyklo z ruky a rýchlo sme prešli blízkou pasážou do ulice, kde boli aj ďalší ľudia.
Tamojší ruch a množstvo vysmiatych a prekrikujúcich sa turistov nás vrátilo do reality a chvíľu na to sme uvideli tabuľku odkazujúcu k strmému chodníku vedúcemu ku kostolíku na skale nad mestom. Privítali sme možnosť na chvíľu opustiť kamenné uličky a verili sme tiež, že zhora si budeme môcť lepšie vychutnať pohľad na pestrý chaos, ktorý vytvárali domy a uličky starého centra mesta.
A naozaj, po zdolaní strmého úzkeho chodníka, sme zhora od kostolíka uvideli celé Castellane ako na dlani a naplno sme si uvedomili rôznorodosť a nesúlad na seba nalepených domov a získali sme dojem, že stavebné plány sa tu kreslili až počas samotnej realizácie stavieb. V tej rôznorodosti vidím určitú analógiu s hippies, ktorí sa tiež snažili byť iní, pestrí, nie uniformní, ale nakoniec sa práve táto ich inakosť stala ich typickou črtou a džínsy s kvetovanými košeľami ich uniformou. Tu je to podobné, každý dom chce byť sám sebou, ale v konečnom dôsledku nevidíme množstvo unikátnych domov, ale jeden krásny, farebný a chaotický obraz.
V každom prípade tento chaos nepôsobí rušivo, práve naopak, nie je tu žiaden architektonický vzorec, ktorý by tieto domy dodržiavali a preto tu ani nie je nič čo by človeka jeho nedodržiavaním mohlo rušiť. Tu hore z nás tiež kompletne vyprchali všetky tie divné pocity, ktoré sme pred chvíľou zažili a zamýšľame sa skôr nad tým, aký bude asi Verdonský kaňon, ktorý si chceme ešte dnes pozrieť. Odtiaľto zhora je totiž pekne vidieť rieku Verdon, ktorá však zatiaľ nedáva na sebe ani náznakom znať, že sa o pár kilometrov ďalej zmení na divokú horskú riavu a s plnou vervou sa pustí medzi prudké zrázy obrovského kaňonu.
Od kostolíka na skale sme sa vrátili dole do mesta a keďže už bol začiatok letnej sezóny, horúce slnečné lúče rozpaľovali všetko na čo dosiahli. Vnorili sme sa preto opäť do krivolakých uličiek, kde sa striedali úseky horúčavy s chladnými tmavými zákutiami, kam malo slnko vstup zakázaný. Rozdiely medzi slnkom a tieňom boli také výrazné, že sme mohli ísť so zažmúrenými očami a aj tak sme cítili, keď sme už jednou nohou vykročili z tieňa či naopak, keď sme zas opustili rozhorúčenú časť ulice, aby sme sa schladili v nejakej tmavej pasáži.
Nakoniec sme zakotvili v malej kaviarni pri fontáne, ktorá jednak mierne ochladzovala suchý rozpálený vzduch, ale bola tiež zdrojom chladivej vody pre našu večne smädnú Airušku. Terasa kaviarne bola vlastne také malé námestie medzi úzkymi uličkami a tak sme sedeli priamo na pešej križovatke turistov prúdiacich od obchodíku k obchodíku, prezerajúcich si pestré šatky či keramické cikády a jašterice, alebo fotiacich všetko od chátrajúceho balkóna s vyschnutou palmou až po našu Airinku ležiacu pri Luckiných nohách. Samotná kaviareň nás veľmi milo prekvapila. Okrem toho, že pre Airin automaticky priniesli misku s vodou, tak tu mali vcelku chutné cappuccino, na čo sme vo Francúzsku, na rozdiel od Talianska, neboli veľmi zvyknutí. Vychutnali sme si tak výbornú kávu a chvíľu na to aj atmosféru blížiacej sa siesty, kedy obchodníci sťahovali stojany so suvenírmi a oblečením do tieňa svojich malých obchodíkov a chystali sa na niekoľkohodinový oddych v chládku svojich domov, aby v neskoré popoludnie opäť zaplnili uličky svojim tovarom a vrátili im tak život a pestrofarebný ráz.
Keď sa zavreli dvere aj posledného obchodu so suvenírmi a všetci turisti sa vytratili nevedno kam, ostali sme na terase našej kaviarne sedieť už iba my. Zmizla vrava ľudí prechádzajúcich okolo a bolo počuť už len slabé zvuky krokov v diaľke odchádzajúcich turistov. Akoby sme sa zrazu ocitli niekde úplne inde. Nastalo také hlboké ticho, že najhlasnejšími zvukmi celého námestíčka bolo slabé žblnkotanie fontány a svišťanie krídiel žlto-čiernej osy, ktorá letela okolo. A vtedy ma Lucka pod stolom jemne šťuchla do kolena a očami ukázala na Airušku. Tá ležala v tieni pri jej nohách, oči zažmúrené a spokojne odfukovala. Ako ale slnko pomaly posúvalo hranicu tieňa, začalo jej svietiť na oči, ktoré sa jej, hoci zažmúrené, začali mykať a triasť. A vtedy sa to stalo znova, započuli sme to známe hlboké zachrapčanie a keď sme sa otočili jeho smerom, všimli sme si ako odkvapová rúra na streche neďalekého domu mierne poklesla. No čo, asi únava materiálu, veď všetko je tu také staré, až sa čudujem, že to tu ešte drží pohromade. Keď sme sa však pozreli naspäť na Airušku, uvedomili sme si, že slnko jej už do očí nesvieti, zatienila ho tá uvoľnená odkvapová rúra. Náhoda? Či láskavosť od staručkého kamenného kamaráta? Ktovie, Airin sa zo spánku len usmiala a zavrtela chvostíkom. Raz nám to možno vysvetlí a porozpráva, zatiaľ to berieme tak, že veď aj ona môže mať svoje tajomstvá.
Castellane nás teda takto hneď na prvýkrát chytilo za srdce a odvtedy sme sa doň vrátili pri každej ceste do Provensálska.
