… alebo štvornohá záchranárka v akcii.
Castellane nie je iba jedno z ďalších kamenných provensálskych mestečiek. Ako som už naznačil, je to zároveň vstupná brána do divokého Verdonu, obrovského asi 20km dlhého kaňonu zarezávajúceho sa do tunajších hôr ostrými a hlbokými skalnými zrázmi. Castellane leží na jeho hornom konci a rieka Verdon sa vinie okrajom mesta, aby sa neskôr, pozvoľne so zvyšujúcou sa rýchlosťou, vrhla do hlbokého divokého kaňonu rovnakého mena. Castellane je tak východiskovým bodom pre splavovanie Verdonu a môžete si tu požičať kompletnú výbavu na divokú vodu od člnu a pádla až po inštruktora. My sme samozrejme splavovať nešli, keďže pre Airin nemali psiu záchrannú vestu ani prilbu a usúdili sme, že Verdon nie je Sázava a tak to radšej nebudeme riskovať 🙂
Rozhodli sme sa preto preskúmať Verdonský kaňon autom. Cestou od Castellane, ešte ďaleko pred vstupom do kaňonu, sme boli na úrovni rieky a nič nenasvedčovalo tomu, že by sa mal ráz okolitej krajiny nejako dramaticky zmeniť. Onedlho sme sa však od rieky vzdialili, aby sme strmými serpentínami vystúpili vysoko nad ňu. Krajina navôkol bola kamenistá a vysušená a sama o sebe neponúkala veľa možností na jej obdivovanie. Iba z času na čas sa objavili žiarivé žlto zakvitnuté kríky, ktoré oživovali inak farebne málo kontrastnú krajinu. Po chvíli sme však prechádzali okolo veľkého parkoviska s predajňou suvenírov. To čo nás prekvapilo neboli suveníry samotné, ale z nášho pohľadu prekvapivo veľké množstvo áut na priľahlom parkovisku. Stalo sa tu niečo? Rozdávajú niečo? Zvedavosť nám nedala, zastavili sme aj my a išli to overiť. Ako sme zistili, dôvodom bola vyhliadka na kraji cesty, z ktorej sa nám naskytol nádherný pohľad na úvodný úsek kaňonu Verdon pod nami. Rieka sa kľukatila niekoľko stoviek metrov pod cestou a následne sa strácala medzi obrovskými skalnými stenami kaňonu. Bol to úchvatný pohľad a nevedel som čo skôr fotiť, kľukatiacu sa rieku či skalné steny, alebo všetko spolu. Toto bol moment, keď sme si prvýkrát uvedomili veľkosť Verdonského kaňonu a hneď od tohto momentu nás Verdon doslova dostal.
Cesta pokračovala ďalej po viac či menej strmých úbočiach a ako sa kaňon postupne zužoval, tak sme sa cítili stále viac a viac jeho súčasťou. Pravidelné točenie volantu z jednej strany na druhú a hneď zasa naspäť, zákruty také ostré, že občas som mal pocit, že Lucka odtrhne tú rúčku nad oknom ako sa jej tak silno držala. Skrátka po určitom čase sa naša myseľ aj telá naladili na frekvenciu kaňonu a bolo to ako náš druhý tlkot srdca. Keďže samotný kaňon sa pomedzi okolitú skalnú masu kľukatí zo stranu na stranu, tak sme onedlho stáli takmer na každej zákrute, pretože každá z nich ponúkala iný pohľad na túto divokú krásu. Raz sme si takto všimli malého stáda oviec, pasúceho sa na neveľkej šikmej pastvine, prirodzene ohradenej z jednej strany cestou a z druhej strmým skalným zrázom padajúcim do takmer nedoziernych hlbín.
Pasienok bol svojou strmosťou vhodný skôr pre tatranské kamzíky, no ovce s ním zjavne nemali žiaden problém a pobehovali po ňom ako po rovnom futbalovom ihrisku. Takisto plne akceptovali hranice pasienku (cestu aj strmý zráz) a neskákali ani pod idúce autá ani do hlbín kaňonu. Bača ich pravdepodobne vždy ráno dovezie na pasienok a večer ich zasa príde zobrať do košiara bez toho, aby sa o ne cez deň musel starať či nedajbože aby si ešte aj pastierskeho psa musel vycvičiť. Airin na tie biele pobehujúce plyšáky priateľsky zaštekala a pokračovali sme ďalej. Časom nás cesta doviedla tak vysoko, že rieka na dne kaňonu bola taká vzdialená, že viac ako ju sme si uvedomovali a všímali vysokánske a občas takmer kolmé skalné zrázy, ktoré vytrvalo lemovali jej líniu.
Je až neuveriteľné aké vysoké sú niektoré z týchto skalných stien, keď si uvedomíme, že toto nie je oblasť vysokých horských štítov ako sú napríklad Alpy. Tieto skaly nerastú smerom hore ako je na to človek zvyknutý, ale naopak z mierne zvlnenej krajiny rastú smerom dole do nebezpečných hlbín Verdonského kaňonu. Pri pohľade do týchto hlbín sme občas zazreli skupinky farebných bodiek, čo boli vodácky nadšenci brázdiaci hučiace pereje Verdonu na pestrofarebných kajakoch. Pri pohľade na náprotivné skalné steny sme zas mohli z času na čas vidieť lezcov, ktorí si pre objavovanie Verdonu na rozdiel od nás zvolili jeho vertikálne cesty a pocit slobody pri prekonávaní seba aj skalných stien. A neboli sme jediní, kto si Verdon takto zhora pozeral. Bol tam aj majestátny orol, ktorý si sťaby tunajší vládca kontroloval svoje územie, alebo možno skôr vyhliadal nejaký skorý obed. Musím priznať, že tú slobodu, ktorú mu dáva možnosť lietať mu strašne, ale že strašne závidím.
Postupom času nás cesta odviedla od divokého kaňonu, aby nás okľukou dostala naspäť, dole na úroveň rieky Verdon pri jej ústí do jazera Sainte Croix. Krása tohto podhorského jazera netkvie len v jeho kryštálovo čistej vode, ale aj v tom, že tak ako rieka, ktorá ho napĺňa, tak aj jazero Sainte Croix je krivolaké a z jedného jeho konca nedovidíte na druhý.
Dodáva mu to na dojme veľkosti a tiež mu to umožňuje navodiť odlišnú atmosféru v jeho jednotlivých častiach. Kým napríklad mestečko Bauduen na južnom konci jazera vyzerá ako pôvabné prímorské letovisko so stredomorskou klímou, palmami, jachtami a upravenými plážami, tak naopak v severovýchodnej časti, pri ústí Verdonu do Sainte Croix, je prítomnosť horských zrázov ešte stále viditeľná a voda je tu až trpko studená, predsa len iba pred chvíľou vyšla z chladného divokého kaňonu.
Keďže sme len teraz zišli nespočetnými serpentínami z rozorvaných skalných útesov Verdonského kaňonu, zlákala nás slnečná prímorská atmosféra Bauduen. Aby sme sa k nemu dostali, museli sme prejsť okolo celého jazera až na jeho južnú stranu, kde to vyzerá ako v inom svete.
Stále je to tu typicky provensálske, ale úplne sa vytratila prítomnosť divokého kaňonu, jeho skalných stien a temných chladných hlbín. Máme pocit, že sme o pár stoviek kilometrov južnejšie, v nejakej pokojnej slnečnej zátoke na Azúrovom pobreží. Len turistov tu je ďaleko menej, hoci množstvo malých jácht a plachetníc v prístave ako aj požičovňa člnov a vodných bicyklov indikujú, že uprostred leta to tu poriadne žije. Zaparkujeme v centre mesta, hneď pri hlavnej ceste a ideme to tu prebádať.
Ako sa prechádzame krajom mestečka nad jazerom, Lucka (ako to má občas vo zvyku) zazrie na druhej strane jazera ideálne miesto pre život. Slnkom zaliaty kamenný dom nad jazerom, sčasti ukrytý v okolitých píniových hájoch a kúsok od neho, bližšie k jazeru, aj malý hotel s priamym prístupom k pláži. Už to má aj premyslené, v dome by sme bývali a hotel by sme si zobrali do správy. Idea krásna, to musím uznať, tento kraj má v sebe asi všetko čo máme radi a sú tu nekonečné príležitosti na rôznorodé outdoorové aktivity, len tie tunajšie ceny nehnuteľností by mohli byť trochu nižšie, aspoň tak štvrtinové. Otázku presťahovania sa sem tak nechávame otvorenú a otáčame to radšej do vnútra mestečka.
Aj Bauduen je jedno z tých provensálskych mestečiek postavených v kopci a tak je jeho spleť uličiek také malé kamenné bludisko, kde vstup do jedného domu prechádza plynulo na strechu iného. Občas to tu vyzerá trochu stiesneno, ale absenciu záhrad v kamennom centre mesta si tu niektorí ľudia celkom úspešne kompenzujú neskutočným množstvom kvetov vo vedrách, miskách, kvetináčoch a hrantíkoch, rastúcich od zeme aj visiacich z trámov či odkvapových rúr. Vďaka tomu to tu hýri všetkými možnými farbami a človek má občas pocit, že sa ocitol v obrovskom kvetinárstve.
Keď sa však presunieme naspäť dole k hlavnej ceste, kde sa bludisko malých zastrčených uličiek stráca v širokom priestore, opäť sa cítime ako v prímorskom letovisku a slnkom prežiareným domom už pribudli aj malé záhrady s palmami, oleandrami a rododendronmi. A tu sme našli hotel u Šípkovej Ruženky. Od hlavnej ulice ho oddeľoval hustý pás stromov, spoza ktorého presvitali bledé múry tichého hotela. Hotel nebol ani veľmi ošarpaný, len bolo vidieť, že už dlho neslúži svojmu účelu. Vyblednutá farba zavretých okeníc, kopa pavučín a hromady lístia, ktoré už roky nikto neodhrabal. Akoby v nejakom dávnom okamihu pozatvárali všetky okná, dvere, okenice a hotel zamkli na sedem západov a odvtedy nikto nevošiel dnu ani nevyšiel von. Ale stále, keď sa človek prejde hotelovou záhradou, zažmúri oči a trochu sa zasníva, hneď sa pootvárajú všetky okenice, spoza kríkov sa prederie záhradník a z chladného tienistého vnútra hotela sa začne vinúť veselá vrava vysmiatych hostí. My sme však nechali Šípkovú Ruženku naďalej pospávať v jej letargickom stave, rozlúčili sme sa s týmto krásnym letoviskom, nasadli do auta a vrátili sa naspäť k ústiu Verdonu, na severnú stranu jazera, kde jasnú hranicu medzi kaňonom a jazerom tvorí vysoký cestný most ako jediná spojnica medzi oboma stranami Verdonu. Táto strana jazera je diametrálne odlišná od jeho južného proťajšku. Nie je tu žiadne mestečko, len divoká pláž a pár budov, resp. skôr stánkov s občerstvením a požičovne člnov a vodných bicyklov. No napriek tomu je množstvo ľudí na pláži aj vo vode a zjavne im vôbec nevadí ani chladná voda, ktorá sa po pritečení z kaňonu až tu zastaví a začne sa od slnečných lúčov zohrievať.
Samotné ústie rieky Verdon nie je len prudký prechod hučiacej horkej riavy do pokojných vôd jazera. Už posledný kilometer či dva je rieka pokojná a umožňuje tak aj ľuďom na vodných bicykloch z požičovne na jazere, vojsť do nej a pokojným tokom vyjsť proti prúdu a kochať sa blízkosťou majestátnych skalných stien týčiacich sa do neba.
Túto príležitosť sme si pravdaže nemohli nechať ujsť a tak sme sa aj s Airuškou na palube vodného bicykla vybrali Verdon preskúmať z vodnej hladiny. Je to celkom magický pocit, byť na vode v strmom hlbokom kaňone, ale nepočuť hukot divokej riavy vytvárajúcej búrlivé pereje. Naopak, vo chvíľach, keď sme sa ocitli sami, tak ticho pokojnej vody v spojení so skalnými stenami tak vysokými, že sa nám nad hlavami takmer spájali, vytváralo v nás pocit, že sme sa ocitli v tajomnom Temnom hvozde z Pána prsteňov a čakali sme, z ktorej zákruty sa vynoria elfovia či rovno ich princezná Arwen dcéra Elrondova. Tieto predstavy nám však narušili ďalšie vodné bicykle, ktoré sa vynorili spoza zákruty a hlasný smiech a krik detí nás vrátil do reality. Hneď sme mali pocit, že sme niekde v talianskom Bibione či na Seneckých jazerách. Ten bezstarostný hurhaj podporený skákaním drobizgu do vody z vodných bicyklov aj z okolitých skál a k tomu plávacie kolesá a nafukovacie lopty, prišlo nám to ako scéna z úplne iného sveta a nie z nebezpečného divokého horského kaňonu. Myslím však, že najhoršie to museli prežívať drsní vodáci, ktorí sa o chvíľu na to predierali pomedzi všetok ten šantiaci drobizg, na kajakoch na divokú vodu, zabalení v neoprénových oblekoch, záchranných vestách a s prilbami na hlavách. Podľa výrazov ich tvárí, im takýto záver divokej jazdy Verdonským kaňonom musel hlboko zraziť ich ego, ktoré predtým vyrástlo do nebeských výšin prekonaním tých skorších, naozaj nebezpečných úsekov Verdonu. No, niekedy je ťažšie prekonať svoju povahu či ješitnosť, než divoké nástrahy prírody.
A to títo drsňáci ešte netušili čo ich čaká v nastávajúcich momentoch. Prvý z nich, pravdepodobne najskúsenejší člen celej skupiny, sa aj s kajakom otočil tvárou k ostatným a pokračoval takto cúvaním a zvyšku skupiny niečo vysvetľoval a ukazoval pritom na okolité skalné steny. Voda tu bola naozaj pokojná, takže samotná jazda pospiatky by nebola až taký problém, ale čo čert nechcel, vodák drsňák si takto nevšimol skalu tesne pod hladinou, nabehol na ňu aj s kajakom a v okamihu bol prevrátený vo vode. Vysmiaty zvyšok skupiny okolo neho len pomaly prepádloval a pokračovali ďalej za jeho kajakom a pádlom, ktoré na svojho majiteľa samozrejme tiež nečakali. Vodák drsňák sa tváril, že sa nič nedeje, že sa mu to vlastne páči, ľahol si na znak a s rukami za hlavou sa nechal pomaly unášať pokojným prúdom rieky. No neprešiel takto ani pár metrov, keď zaregistroval ako Airin s hlasným šplechnutím zoskočila z paluby nášho vodného bicykla a rýchlym tempom ho doháňala. Airuška má v sebe totiž nejaký podvedomý pud vodného záchranára, takže keď sme pri vode, musíme dávať pozor, aby nešla zachraňovať osamelých plavcov, pretože ich považuje za topiace sa obete. Vodák drsňák však o týchto jej bohumilých úmysloch samozrejme netušil, videl len tridsať kilového psa vrhnúceho sa do vody a doháňajúceho ho enormným tempom. V okamihu tak zabudol na imidž drsňáka, pohodovú polohu ležania na chrbte vymenil za rýchly kraul a v panike sa ponáhľal za zvyškom svojej skupiny. Tí ho, za hlasného smiechu a jačania detského drobizgu, povzbudzovali k rýchlejšiemu tempu a chvíľu na to ho už ťahali z vody do jeho kajaku. Hoci už v diaľke, bolo na ňom vidieť veľkú úľavu, tak ako bolo na Airuške vidieť veľký smútok, že jej nebolo dovolené ho zachrániť. No o to väčší potlesk zožala od detského drobizgu a ich rodičov, keď sa vrátila naspäť a my sme im vysvetlili, že ona takto nasadila svoj psí život v záujme záchrany topiaceho sa vodáka drsňáka a že ho nešla uloviť ani zožrať. Vyslúžila si tak veľa pochvalných slov a dokonca sme museli všetok ten drobizg odprevadiť až naspäť na jazero, veď čo keby bolo treba niekoho z nich zachraňovať.
Na záver nášho verdonského dobrodružstva by som dodal len malú poznámku, že tento kraj nie je len divokým a drsným miestom pre outdoorových nadšencov, ale je to zároveň kraj romantických výhľadov do otvorenej prírody a tak ako aj zvyšok Provensálska, kraj slnkom rozhorúčených pokojných kamenných mestečiek.
