… alebo ako mačke zboriť generáciami zakódovaný svetonázor.
Vrátením vodného bicykla a zamávaním večne vysmiatemu detskému drobizgu sa skončil náš prvý kontakt s Verdonom a my sme sa pobrali ďalej. Kúsok od jazera Sainte Croix sme zbadali tabuľu lákajúcu nás do blízkeho mestečka s nejakým starým kláštorom – Moustiers Sainte Marie. Keďže sme boli dosť ďaleko od Bairols a aj tak sme plánovali dnešnú noc prespať niekde v kempe, nič nám nebránilo na chvíľu sa tu zastaviť a okrem mesta pozrieť aj nejaký obchod a doplniť si zásoby jedla a pitia. To sme však ešte netušili, že z krátkej chvíle bude celý večer, noc aj ďalší deň a že Moustiers Sainte Marie sa stane ďalším našim obľúbeným provensálskym mestečkom.
Hoci sú Castellane aj Moustiers Sainte Marie v tesnej blízkosti Verdonu, každé mestečko má svoj osobitý ráz. Na rozdiel od Castellane, ktoré je postavené na rovine, je Moustiers Sainte Marie rozložené na prudko stúpajúcom svahu pod kolmými skalnými bralami, čo mu dodáva aj vertikálny rozmer. Keď sa naň človek pozrie z diaľky, vyzerá ako hŕba namaľovaných domčekov pod kláštorom čnejúcim sa v skalách nad nimi a zlatou hviezdou zavesenou medzi kamennými bralami vysoko nad mestom, hore už takmer u Boha.
Keď sme sa tam hore išli pozrieť, zistili sme, že dláždená cesta ku kláštoru je strmá, ďaleká a šmykľavá ako život samotný, no pohľad odtiaľ je úchvatný, vidíme celé mestečko aj vinice a polia za ním a v diaľke sa črtá belasá hladina jazera Sainte Croix.
K tej zlatej hviezde, ktorá je zavesená v prázdnom priestore vysoko medzi skalnými bralami, sa viaže povesť, že ju tam dal zavesiť tunajší rytier z vďaky k Bohu za to, že sa živý a zdravý vrátil z križiackej výpravy do svätej zeme, ktorej sa zúčastnil. Ak je povesť pravdivá, tak to svedčí o horolezeckej zdatnosti jeho poddaných, ktorí tam tú hviezdu zavesili, alebo o malej hodnote života v stredoveku ak tam tých ľudí napriek takémuto riziku poslal. V každom prípade oceľové laná, ktoré tam tu hviezdu držia dnes, nevyzerajú zrovna stredoveko, tak predpokladám, že ani hviezda už nebude z čistého zlata. To len pre prípad, že by ju niekto chcel ísť zvesiť 🙂
Pri výstupe ku kláštoru sme tiež mali pocit, že ideme po ľadových kockách a nie po kamenných schodoch. Počas dlhých rokoch tu totiž desaťtisíce stúpajúcich turistov svojimi topánkami tieto kamenné schody úplne vyleštili a neviem si ani len predstaviť prípadný zostup v daždi. Okrem šmykľavých schodov nám však výstup ku kláštoru poskytol aj bližší pohľad na okolité uličky a domy, v strmom svahu natlačené jeden na druhom. Človek z toho získa dojem, že takto to dopadne, keď niekto po desaťročia zbiera Lego kocky a potom z nich postaví pestrú hŕbu domčekov. Nič tu nie je rovnaké (okná, dvere, okenice, komíny, výška domov ani výška poschodí), ale napriek tomu to drží pokope a pôsobí to pevne a kompaktne ako plná 39tka v Bratislave na ceste do Mlynskej doliny.
Po návrate dolu do mesta brázdime tunajšie kamenné uličky, z ktorých máme pocit trochu väčšieho priestoru a rôznofarebnosti než v Castellane. Tá rôznofarebnosť je pôsobivá a farebný kontrast je prítomný na každom kroku. Pastelové farby okeníc na teplých žltých či oranžových stenách pohladia dušu estéta a vizuálne ohrejú inak chladné kamenné uličky. Ale rozdiel medzi slnkom a tieňom je tu rovnaký ako v Castellane. Keď sa postavím na ich rozhranie, úplne cítim rozdvojenie tela, polovica mi pulzuje návalmi horúčavy a tá druhá tuhne chladom. Najväčšiu zábavu z tohto teplotného experimentu však musia mať okolo chodiaci turisti, keď nás vidia ako sa so zažmúrenými očami posúvame pár centimetrov do tieňa a naspäť na slnko a tešíme sa z toho ako malé deti. Keď sa takto do sýtosti vybláznime, pokračujeme v obhliadke Moustiers sainte Marie. Samotné mestečko je plné kaviarní, reštaurácií a obchodíkov so suvenírmi a je vidieť, že tu žijú turizmom a z turistov. Lucka si večer obzerala jedny topánky vo výklade a keď sme išli okolo toho istého výkladu druhý deň doobeda, tak tie topánky už boli za oveľa vyššiu cenu. Obchodník zjavne zacítil záujem, ale nesprávne odhadol našu ochotu nechať sa takto podlo oklamať a tak z kúpy nič nebolo.
Zaujímavý vizuálny prvok, dodávajúci mestečku osobitý ráz, je roklina s malou horskou riečkou padajúca pomedzi skaly okolo kláštora a následne pretínajúca mestečko na dve polovice od skalného masívu za ním až po vinohrady na úpätí pod ním. Túto centrálnu roklinu lemujú kamenné múry domov a z nich nad roklinu vytŕčajú zavesené balkóny a terasy reštaurácií. Očakával by som, že vlhkosť, stúpajúca od rokliny s riečkou, bude stavby na nej ohrozovať, ale prekvapivo, žiaden z domov nad roklinou nevyzeral tou vlhkosťou zasiahnutý. Možno je to dané aj tunajším suchým a teplým podnebím, alebo majú tunajší murári skrátka nejaký gryf na to ako sa s vlhkosťou vysporiadať.
Ďalším typickým znakom Moustiers sú všadeprítomné mačky, ktoré síce na prvý pohľad vyzerajú ako divoké, nikomu nepatriace šelmy, no podľa ich spávania sme nakoniec usúdili, že ide skôr o tunajších domácich miláčikov potulujúcich sa voľne po celom meste.
K ľuďom sa správajú dôverčivo, nechajú sa pohladkať, prípadne sa s tichým pradením samé obtrú človeku o nohu. Ale najradšej vylihujú vysoko na múroch, kde ich vyhrieva pražiace slnko a zároveň ich nedočiahnu okolo chodiace bojovne naladené psi turistov.
No a jednej tunajšej mačke sme privodili traumu na celý život, respektíve možno aj na všetkých jej deväť mačacích životov. Bolo to v tichej prázdnej uličke na konci Moustiers, počas siesty, keď všetci domáci vyprázdnili ulice. My sme si tak vychutnávali ostré slnko, ticho a obdivovali množstvo kvetov pred domami, na balkónoch či parapetných doskách a mali sme pocit, že sa prechádzame v nejakom zakliatom kráľovstve.
Rovnako zasnená ako my bola zjavne aj čierna mačka, ktorá sa nepredvídavo vyhrievala nie na vysokom múre, ale na schodíku pred dverami do domu. Hlava jej visela zo schodíku dole a bolo jasné, že spí spánkom spravodlivých v dobrej viere, že tu jej nič nehrozí. Čo bola aj pravda, keďže Airin práve prechádzala fázou, kedy jej mačko-psie súboje nič nehovorili, ale to tá úbohá čierna chlpaňa nemohla tušiť. A tak, v momente, keď ju zvuk našich krokov zobudil a uvidela vysmiatu Airušku, zamávala vo vzduchu všetkými štyrmi nohami, dopadla pod schodík, na ktorom ležala, hlasno zaprskala, vypla chrbát a všetky chlpy na chvoste sa jej zježili. Bolo vidieť, že je pripravená k boju, keďže ujsť nemala kam. No stalo sa niečo čo zjavne nečakala a ešte to asi ani nezažila. Airin ju so svojim dobráckym úsmevom na tvári pokojne obišla, cestou ju ešte nevedomky chlpatým vrtiacim chvostom pošteklila na ňufáku a pokračovala ďalej, akoby sa nechumelilo. Nechápavý výraz tej nešťastnej mačky sa ani nedá popísať, to sa musí vidieť. Keď jej o chvíľu došlo čo sa stalo, že ju Airin úplne odignorovala, akoby ju ani nepovažovala za súperku hodnú pouličnej bitky, v okamihu nás dobehla a opäť sa postavila pred Airinku v svojej bojovej póze. Airin to však zobrala ako výzvu k nadviazaniu priateľstva a tak podišla k naježenej mačičke a úplne nečakane ju oblízla po ňufáku. Tento podlý ťah tú malú čiernu šelmu úplne odrovnal, uvoľnila vypnutý chrbát, stiahla uši a plná nepochopenia sa depresívnym krokoch vrátila na svoj slnkom vyhriaty schodík. Vysmiati sme toto medzidruhové stretnutie išli zapiť kávičkou na terasu kaviarne a Airin dostala ako odmenu za nadväzovanie mačko-psieho priateľstva malý kúsok zmrzliny. Boli sme radi, že sa pri tomto stretnutí nikomu nič nestalo, aj keď myslím, že tá malá čierna diablica o tom bude rozprávať ešte aj svojim mačacím vnúčatám.
Skrátka, Moustiers Sainte Marie sa nám tak zapáčilo, že sme sa na noc zložili v kempe pod ním a horúci slnečný deň sme zakončili opäť prechádzkou v jeho uličkách, no tentokrát už v príjemne chladivej večernej pohode.
Druhý deň ráno sme zistili, že sme urobili dobre, keď sme tu ostali aj cez noc, keďže dnes tu je miestny trh. Ako sme sa dozvedeli, viacero mestečiek z blízkeho okolia si strieda trh s miestnymi produktami a to tak, že v každom z nich je trh v určitý deň v týždni a trhovníci takto chodia predávať vlastne stále, ale každý deň idú do iného mesta. Hoci sa aj medzi týmito stánkami občas objavili nejaké nejedlé produkty ako keramika, šperky či oblečenie, drvivá väčšina stánkov boli potraviny od miestnych predajcov. Boli tu preto bagety od výmyslu sveta, syry, klobásy, korenie, medy aj džemy, olivy, olivový olej či voňavé levanduľové vrecúška a mydielka. Napriek neveľkému priestoru trhu pred radnicou bola ponuka predajcov naozaj pestrá a takmer nepreniknuteľná klaustrofobická tlačenica vytvárala tú pravú trhoviskovú atmosféru.
Boli sme naozaj radi, že sme tu zostali a zásoby jedla sme si tak mohli doplniť aj miestnymi dobrotami. Výborné boli napríklad suché, chrumkavé a nie presladené mandľové koláčiky, alebo niečo ako veľké píniové cookies a takisto klasické dlhé francúzske bagety.
Nakoniec sme sa obvešaní papierovými taškami plnými bagiet a iných dobrôt z trhu vybrali smerom k nášmu parkovisku. Už sme boli takmer tam, keď sme v poslednej malej uličke narazili na skupinku hrajúcich sa mačiek. Boli to dve veľké, zjavne dospelé mačky a štyri malé mačiatka. V prvom momente sa dospelé mačky naježili a zaujali bojový postoj, zatiaľčo tí mačací krpci sa za ne schovali. Potom sa však zrazu tá jedna veľká mačka uvoľnila, podišla k Airuške a my sme v nej spoznali čiernu diablicu zo včerajška. Začali sa s Airin oňuchávať a o chvíľu na to k nim opatrne prišla aj tá druhá dospeláčka, hoci na nej bolo vidieť ešte istú nedôveru k Airin, predsa len je to pes. Tieto zábrany však zjavne nemali tí štyria malí mačací krpci, ktorí hneď ako videli priateľské oňuchávanie, pochopili, že riziko pominulo, dobehli a začali na Airušku vyskakovať, kúsať ju do chvosta a ťahať za uši. Airinka bola v siedmom nebi a vyslovene si ich pozornosť užívala, tak sme ju nechali, nech sa s nimi vyblázni do sýtosti.
Skrátka návšteva miestneho trhu a stretnutie s mačacou rodinkou bolo pre nás peknou bodkou za spoznaním Moustiers Sainte Marie. Tak zbohom, teda nie, skôr dovidenia Moustiers, ešte sa určite vrátime.
