… alebo ako vznikajú miestne kávové špeciality a rituály
Za cieľ našich najbližších výletov sme si vybrali pohorie Luberon, ktoré už nie je až tak divoké ako kraj Verdonu, práve naopak, malebná krajina je tu zvlnená ako zelený koberec s nízkymi zalesnenými kopcami a rôznofarebnými poliami medzi nimi. Pôsobí to na mňa ako najúrodnejšia časť Provensálska (teda aspoň z toho čo sme zatiaľ videli), príroda tu hrá všetkými možnými farbami, no prevládajú najmä odtiene sviežej zelenej, k tomu sa pridáva slnkom prežiarený zelenožltý vinič, sýto žlté slnečnice, fialová levanduľa a krvavočervené vlčie maky. Nečudo, že tu tvorilo toľko významných maliarov, tento kraj ich svojou krásou a farebnosťou skrátka láka ako svietiaca lampa nočné motýle. No a na každom druhom kopci je nejaké staré kamenné mestečko s krásnym výhľadom do okolitej krajiny, jednoducho ideálny kraj pre naše potulky.
Dnes sme sa vybrali na návštevu mestečka Bonnieux. Mnohým ľuďom sa Bonnieux spája s hercom Russellom Croweom a filmom Dobrý ročník, kde si zahral londýnskeho finančníka, ktorý sa po smrti svojho strýka vracia do Provensálska, kde vyrastal a v zdedenom starom chateau s vinohradom nájde svoj nový zmysel života. Je to možno aj tým, že asi najviac záberov z toho filmu sa natáčalo na jednom z tunajších chateau. Pre mňa je však tento kraj skrátka typickým obrazom Provensálska a to bez spojenia s nejakým filmom, mestom, atrakciou či pamiatkami. Je to jednoducho krásna zvlnená krajina, prežiarená slnkom a sýtymi farbami, ktorá je plná lesov, viníc, olivových hájov a levanduľových polí. A aby som nezabudol, tak z toho všetkého na každom kroku vykúka nejaký osamotený chateau, starý oblúkový kamenný most či ešte starší kostol, ku ktorému sa treba štverať vysoko po kamenných schodoch ako do neba. Aj tu by som si vedel predstaviť dôchodok a možno by som už konečne vytiahol aj ten maliarsky stojan, paletu a farby a pustil sa tak ako Vincent van Gogh, Paul Gauguin či Henri de Toulouse Lautrec do zvečňovania tejto nekonečnej krásy na bielom plátne. A do tohto kraja sme sa dnes vybrali na potulky.
Cestou do Bonnieux sa však ešte zastavíme v najväčšom cédrovom lese Európy. Je to obrovský les, dlhý viac ako 10km, rozkladajúci sa na rozlohe asi 250 ha, ktorý sa tiahne hrebeňom Luberonu približne na úrovni mestečiek Bonnieux, Lacoste a Menerbes. Bol tu umelo vysadený niekedy na konci devätnásteho storočia a dnes ho tak tvoria vysokánske a už viac ako storočné cédre.
Na parkovisko prichádzame ráno po nočnom daždi a tak je celý les ponorený do hustej hmly, ktorá len pomaly stúpa k vrcholkom tunajších cédrových obrov. Hmla spolu s hustou strechou lesa, tvorenou vrcholkami vysokých stromov, vytvárajú dojem tajomna až rozprávkovej strašidelnosti. Už chvíľu potom ako sa ponoríme do tohto temného, hmlistého lesa ma uchvacuje jeho výška a dojem priestoru, ktorý tu vnútri človek nadobudne. Neviem či je to tým, aké vysoké sú tieto stromy, alebo tým, že priestor pod ich vrcholkami nie je až taký nahustený, ale skrátka si tu plne uvedomujeme ten obrovský priestor, ktorý tento les zaberá a cítime sa v ňom strašne maličkí. Je to podobný pocit ako keď sme niekde v horskom údolí obklopení vysokými skalnými stenami. Ale nie je to pocit stiesnenosti, skôr len obdiv k prírode ako takej.
Vzhľadom k tomu, že toto je naša dnešná prvá zastávka, držíme sa širokého hlavného chodníka vedúceho stredom lesa a teda aj horského hrebeňa, aby sme pri našom šťastí zasa niekde nezablúdili a neurobili si z tohto lesa aj našu jedinú dnešnú zastávku. Nakoniec úspešne prichádzame na otvorenú lúku na konci lesa a môžeme tak obdivovať okolitú krajinu pod nami, z ktorej už nočná vlhkosť dávno vystúpila k oblohe a polia aj kamenné usadlosti, ktoré máme ako na dlani, sa teraz sušia a vyhrievajú na doobednom slnku. Musím povedať, že ten výhľad tým storočným cédrov celkom závidím. No ale oni zasa môžu závidieť nám tú pestrosť výhľadov, ktorú nám dávajú naše večné potulky. Otáčame sa naspäť na cestu k parkovisku a pri tomto opätovnom vstupe do temného hmlistého lesa, zasa pocítim tú rozprávkovú tajomnosť. Akoby to ani neboli normálne cédre, ale prastarí enti z Pána prsteňov, ktorí tu kedysi dávno zapustili svoje korene hlboko do hrebeňa malebného Luberonu. Cestou sa mi zdá, že spodné konáre tých starých cédrov sú nejako nižšie a takmer sa nám krvilačne hrabú vo vlasoch, ale možno je to len dojem spôsobený tou hustou hmlou a kvapkami vody stekajúcimi na nás z ich ihličia a konárov. Pre istotu však pridáme do kroku o chvíľu už vidíme ako sa v diaľke pred nami hmla rozplýva a prediera sa ku nám slnečný svit zo šíreho priestoru za lesom. Po príchode k autu vidíme, že parkovisko sa už plní ďalšími turistami a keď sa obzrieme späť tak sa už aj vlhký nočný opar z lesa pomaly vytráca a s ním sa vytráca aj jeho rozprávková tajomnosť a starí prastarí enti. Sadáme teda do auta, v duchu sa lúčime s tajomným cédrovým lesom a pokračujeme do neďalekého Bonnieux.
O chvíľu sme tu, parkujeme klasicky na prašnom a koreňmi prerastenom parkovisku na kraji mesta a tak ako vždy aj teraz sa snažíme odhadnúť pohyb tieňov až do nášho návratu. Našťastie tu je viacero veľkých stromov a teda aj dosť tieňa a tak by nás po návrate nemala v aute čakať nejaká výrazná horúčava. Kým si berieme veci z auta, Airin už stepuje obďaleč a hlavou točí ako na tenise, na nás – k mestu, na nás – k mestu.
Zdá sa, že sa nevie dočkať až vyrazíme, ale potom si Lucka všimne neďaleko od nás na chodníku sedieť malú čiernu mačku a tak hneď spustí svoje výchovné: „Airuška, zlatíčko naše chlpaté, veď za ňou choď ak chceš, ale musíš sa rozhodnúť, buď mačka, alebo my. A nezabudni, že granule a každodenný nocľah pod strechou ti dáme my a nie tá mačka.“ No potom si uvedomí, že mačka by sa možno podelila o niečo pod zub aj o miesto v suchej pivnici, tak ma radšej popoženie, nech sa nešuchcem, aby sa Airuška náhodou nerozhodla pre tú mačku. Tak sme zamkli auto, pochválili Airin, že sa rozhodla ostať s nami a vyrazili na obhliadku mesta.
Bonnieux je malé kamenné mesto v kopci nad krajinou, no to čo stále láka naše pohľady, je krajina pod mestom a v jeho okolí. Je totiž naozaj krásna a tak, nech sa človek ocitne v rámci mesta kdekoľvek, odkiaľ vidí do okolia, tak si ten výhľad užíva. Z terasy kaviarne je takto vidieť nielen do blízkeho okolia, v rámci ktorého môžeme obdivovať šíre zelené vinice, ale vidíme aj na neďaleké Lacoste (rovnako ako Bonnieux postavené na malom kopci nad okolitou krajinou), známe najmä vďaka zámku markíza de Sade, na ktorom sa podľa legendy odohrávali bolestivé hrátky pre dospelých a ktorý teraz patrí módnemu návrhárovi Pierrovi Cardinovi.
Po asi polhodinovej prechádzke mestom si sadáme do kaviarne a zažívame malé inter-kultúrne extempore. Pri vedľajšom stole sa usadila skupina hlučných Angličanov a svojim správaním úplne narušila pokojnú atmosféru kaviarne. Nie že by boli nejako arogantní voči ostatným návštevníkom kaviarne či jej personálnu, len boli skrátka hluční. Mladá čašníčka, ktorá ich prišla obslúžiť, sa ich snažila najskôr po francúzsky požiadať, aby sa trochu stlmili, lebo to ruší ostatných hostí. Na to jej po anglicky odvetili, že jej nerozumejú, nevedia čo po nich chce a že si chcú objednať. V tejto reči už bol cítiť náznak konfliktnosti, žiadne „prepáčte, nehovoríme francúzsky, rozumiete Vy po anglicky?“ ani nič podobné. Ona ich teda opätovne, teraz už v angličtine, požiadala o stíšenie, načo jej už vyslovene arogantne oznámili, že nerozumejú jej angličtine a skrátka si chcú objednať. Čakal som, že tá čašníčka rezignuje a opýta sa ich čo by si teda radi objednali, ale ona len ticho odpovedala „ok“ štýlom, ktorý akoby hovoril „vy ste to chceli“ a bez ďalšieho slova odišla dovnútra.
Chvíľu na to vyšiel von ráznym krokom majiteľ kaviarne, ktorý akoby z oka vypadol Obelixovi v podaní Gerarda Depardieu. So širokým úsmevom na fúzatej tvári podišiel k stolu s Angličanmi, ruky, v ktorých držal pero a blok na objednávky, si zložil na svoje obrovské brucho a po francúzsky sa ich opýtal čo si želajú. Anglickí zákazníci síce teraz už stíšili svoj prejav a zmenili aj tón reči, ale po francúzsky zjavne naozaj nevedeli, lebo sa opäť po anglicky opýtali čo tu majú v ponuke na pitie. No karta sa už obrátila a Obelix im francúzsky vysvetlil, že po anglicky nehovorí a že si majú vybrať s nápojového lístka, ktorý im podal a ktorý bol samozrejme tiež vo francúzštine. Keď ho na túto skutočnosť upozornil najbližšie sediaci a zároveň najvýrečnejší z anglických mladíkov, Obelix sa k nemu iba otočil a s pretrvávajúcim úsmevom na tvári sa spýtal „pardon?“ Vzhľadom k tomu, že ho pritom svojim obrovským bruchom takmer zhodil zo stoličky, nebolo jasné či slovíčko „pardon“ bola otázka, alebo ospravedlnenie. V princípe to však ani nebolo dôležité. Anglickí mladíci pochopili, že tu asi trochu prestrelili a s tunajším Obelixom by sa nemali zahrávať. Okolité stoly sledovali toto jazykové okienko s pocitom zadosťučinenia a úsmevom na perách a niektorí si dokonca aj natočili stoličky tak, aby na celé „predstavenie“ lepšie videli. Treba ešte povedať, že majiteľ kaviarne, hoci mal obrovské brucho, tak vyzeral, akoby vo voľnom čase zápasil s medveďmi či prehadzoval diviaky za plot záhrady, keď mu prišli zemiaky spod zeme vyrývať. Naši anglickí mladíci tak museli uznať svoju porážku, jeden z nich si vzal do rúk nápojový lístok a snažil sa spolu s ostatnými pochopiť čo tam je napísané. Pravdepodobne však porozumeli iba jazykovo univerzálnym slovám ako víno či káva, pretože si objednali víno pre všetkých. Náš Obelix si však zjavne chcel túto anglickú porážku poriadne vychutnať a tak len zahlásil – aké víno? To naštartovalo ešte nie úplne vychladnutého mladíka čo pred chvíľou takmer spadol zo stoličky, zobral si nápojový lístok k sebe, nazrel doň a vybral Le Vieux Donjon Châteauneuf du Pape ročník 1998. Myslel si, že vysokou cenou ulahodí Obelixovi a ten im už dá pokoj. No odpoveďou mu bolo iba „nie, nie, tá výslovnosť nie je dokonale francúzska, opakujte po mne Le Vieux Donjon Châteauneuf du Pape“ To sa už pri nás začali zastavovať aj okoloidúci turisti a vyzeralo to naozaj ako malé ochotnícke predstavenie na spestrenie poobednej siesty. Nakoniec však bol tento rýchlokurz francúzštiny a slušného správania celkom úspešný, pretože Obelix akceptoval výslovnosť anglického zákazníka už na siedmy pokus a následne odišiel dnu pre objednané víno.
My sme si medzičasom objednali tiež a keďže bolo opäť raz poriadne horúce popoludnie, dali sme si obaja kávu a zmrzlinový pohár. Presnejšie, vanilkovú zmrzlinu v malej keramickej dezertnej šálke. Neviem ani prečo, ale najskôr som vyjedol stred zmrzliny, v ktorej tak vznikla hlboká jamka a celá táto zmrzlinová šálka tak vyzerala ako šálka na kávu s extra hrubými stenami. A vtedy mi napadlo vliať do tej vydlabanej jamky v zmrzline svoje espresso čo som aj hneď urobil. Na moje prekvapenie zmrzlina nápor horúcej kávy vydržala, len jej vnútorný okraj sa trochu spenil. Vizuálne to bolo veľmi pôsobivé, keďže vznikla farebne zaujímavá kombinácia bielej šálky, krémovej zmrzlinovej steny a čiernej kávy s hnedou cremou na povrchu. Káva sa zároveň vďaka ochladeniu dala hneď piť, len už samozrejme chutila vanilkovo a sladko. Na náhodný experiment to celkom ušlo, tak to hneď skúsila aj Lucka s rovnakým vizuálne príťažlivým výsledkom. Keď sme po chvíli dopili a chystali sa zaplatiť a ísť, obrátil sa ku nám od vedľajšieho stola jeden z tých anglických mladíkov. Napodiv pôsobil celkom normálne až som si začal myslieť, že predošlá situácia a ich arogantné správanie bolo len dôsledkom takej tej všeobecnej Anglicko-Francúzskej nevraživosti. No a spýtal sa nás čo sme to mali za kávu, že aj oni by si nejakú dali, ale radi by sa vyhli opätovnému nie zrovna príjemnému jazykovému okienku s tunajším Obelixom. Chcel som mu povedať, že sme mali obyčajné espresso, no pochopil som, že ich zaujala práve tá naša kombinácia kávy vo vanilkovej zmrzline a tak som mu vysvetlil, že to je miestna špecialita pre ľudí znalých tunajšie zvyky a históriu. Nie je ani uvedená v nápojovom lístku, pretože je len pre „tých čo vedia“ a pozor je veľmi drahá, tak nech ich to neprekvapí na účte. Volá sa to Pomsta markíza de Sade a podľa legendy sa markíz de Sade takto pomstil jednej krásnej no nedobytnej šľachtičnej z Avignonu, ktorá ho tvrdošijne odmietala, čo ho privádzalo k šialenosti. Pri jednej z jej návštev na jeho zámku v neďalekom Lacoste, kam podľa neho chodievala len preto, aby ho svojim odmietaním dohnala do šialenstva, jej nechal naservírovať extra studenú vanilkovú zmrzlinu a k nej ešte vriacu čiernu kávu. Krásna Gisele z Avignonu vanilkovú zmrzlinu zbožňovala a tak ju zjedla takmer okamžite. No neuvážene sa hneď po nej napila horúcej čiernej kávy a okamžite začula aj zacítila pukanie a praskanie, akoby sa jej keramická šálka v rukách roztrieštila na márne kúsky. No šálka bola stále celá, to len snehovo biele zúbky mladej šľachtičnej, skrehnuté od vanilkovej zmrzliny, nevydržali nápor vriacej kávy, popraskali a všetky jej vypadali. Krásna šľachtičná zo zámku v hanbe utiekla a na otázky ostatných ľudí, prečo uteká preč, neodpovedala, lebo nechcela otvoriť svoje prázdne bezzubé ústa a tak si ľudia pomysleli, že uteká preto, že aj ona markízovi de Sade nakoniec podľahla. Markíz nemusel nič vysvetľovať, bol so svojou pomstou spokojný, hoci krásnu a nedobytnú Gisele už nikdy nevidel. Odvtedy, vždy keď si niekto u neho na zámku vypýtal vanilkovú zmrzlinu s čiernou kávou, nechal tu kávu vliať priamo do stredu zmrzliny a vysvetľoval to tým, že keď dva silné protiklady fyzicky zblížime, ich hrany sa otupia a kontakt ani s jedným z nich už nebude nebezpečný. Od tej doby sa tejto kombinácii hovorí Pomsta markíza de Sade a tí ktorí nevedia ako ju piť, občas skončia s popraskanou zubnou sklovinou.
Mladík sa poďakoval za radu aj za obšírne vyrozprávanie príslušnej legendy a ja som sa musel poriadne ovládať, aby som si udržal vážnu tvár a nezačal sa smiať. Chvíľu na to vyšiel z kaviarne Obelix, zastavil sa najskôr pri vedľajšom stole, kde sa zarozprával so zákazníkom, zjavne jeho známym a potom sa presunul k našim anglickým susedom, ktorí naňho už mávali. Opäť s úsmevom pod veľkými fúzmi sa ich opýtal čo by si priali a mladík, ktorému som rozprával legendu o káve s vanilkovou zmrzlinou, bez zaváhania zahlásil „päť krát Pomsta markíza de Sade“. Čakal som, že majiteľ kaviarne sa nechápavo opýta čo si pod tým predstavujú, ale na moje prekvapenie sa mu ešte viac rozžiarila tvár a odvetil „ááá, nevedel som, že páni sú tí čo vedia, samozrejme – päť krát Pomsta markíza de Sade, hneď to tu bude“. Na to sa otočil a vošiel späť do kaviarne. Vôbec som to nechápal, že by naozaj mali niečo čo sa volá Pomsta markíza de Sade, alebo mi niečo ušlo? A vtedy sa mi pohľad stretol s pohľadom zákazníka, ktorý sa s Obelixom pred chvíľou rozprával, žmurkol na mňa a ja som pochopil, že to on mu prezradil ako som tým Angličanom porozprával legendu o Pomste markíza de Sade. Obaja sme sa usmiali a ja som sa chvíľu na to vybral dnu zaplatiť. Keď mi čašníčka začala blokovať našu kávu a zmrzlinu, podišiel k nám veselý majiteľ kaviarne, zastavil ju a povedal, že my to máme zdarma, s dovetkom „za nich to zaplatia tí angličania“ a dal jej do rúk tácku s kávami a zmrzlinami a na priloženom pokladničnom bloku som si všimol položku Pomsta markíza de Sade – 35 euro/ks. Ja som sa teda s potešením a úsmevom poďakoval a on mi na rozlúčku ešte povedal „Viete, z turistov tu žijeme, ale niektorí sa správajú akoby im to tu patrilo a my akoby sme ani neboli súčasťou tohto kraja, ale ich sluhami. Takých by som najradšej prehodil za múry tohto mesta, ale nemôžem, keď som to urobil naposledy, dostal som od starostu ultimátum, že ešte jeden turista prehodený za múry mesta a odoberie mi licenciu na kaviareň.” Ale Pomsta markíza de Sade sa mu zjavne zapáčila, aspoň som to usudzoval podľa toho ako sa pozeral za čašníčkou, keď tú tácku niesla von a spokojne si mädlil ruky zložené na svojom obrovskom bruchu.
Vyšiel som von za Luckou, zobrali sme Airin, rozlúčili sa s anglickou mládežou aj vysmiatou čašníčkou a vybrali sa späť k autu. Lucka stále nechápala ako to, že v kaviarni poznali Pomstu markíza de Sade, ale vysvetlil som jej to radšej až keď sme boli dostatočne ďaleko a anglickí mladíci tak už nemohli počuť jej jasný a nekončiaci smiech.
