… alebo tam, kde sa piesok lial a vody takmer nebolo.
Pre najbližší výlet sme si vybrali miesto s úplne nefrancúzskym názvom, až nám prišlo neuveriteľné, že by niekto tu v Provensálsku dobrovoľne a bez obáv použil americký názov pre miestnu atrakciu. Je to naozaj zvláštne, ale napriek tomu je našim najbližším cieľom Colorado. Nie to americké Colorado, ale bývalý okrový lom pri meste Rustrel, stále v národnom parku Luberon, neďaleko od Bonnieux. V minulosti sa tu vo veľkom ťažil oker (viac ako dvadsať odtieňov okrovej farby) a po ukončení aktívnej ťažby tu z toho areálu aj jeho okolia urobili krásne turistické miesto, kde uprostred zvlneného Luberonu, ktorý hrá všetkými odtieňmi zelenej farby, sa zrazu vynárajú ostré pieskovcové skalné útvary, vežičky a trhliny v sýto žltej, červenej či oranžovej farbe.
Túto pastvu pre oči sme sa teda rozhodli dnes preskúmať. Auto nechávame na veľkom prašnom parkovisku, našťastie sme prišli skoro a tak sa nám ešte ušlo miesto v tieni pod stromami, čo pri návrate určite oceníme. Keď sa totiž budeme vracať z prehliadky Colorada, nebude nám hroziť, že by sme si mohli na rozhorúčenej kapote auta robiť praženicu. Kupujeme vstupenky (Airinka ide zasa zadarmo, ach ako je len dobre byť psom), dostávame plánik so zakreslenými trasami, ešte rýchlo využijeme toalety pri vstupe a následne už nedočkavo vyrážame na farebnú okrovú prehliadku. A je sa naozaj na čo pozerať. Pohľady sú nám však dávkované postupne, takže najskôr prechádzame normálnym lesným úsekom a blízkosť okrového lomu nám indikuje len nízky aquadukt vytesaný z miestneho pieskovca a je to vlastne taký asi 30cm široký potôčik vinúci sa v kamennom koryte tak meter nad zemou. Môžeme sa len dohadovať či mal v minulosti aj nejakú funkciu pri ťažbe okru, alebo bol určený len ako zdroj vody pre tých lenivších, ktorým sa nechcelo zohýbať k potoku na zemi.
O chvíľu na to sa nám už ukazujú prvé skalné veže uprostred riedkeho borovicového lesa a zrazu mám pocit, že to nie tie červené a žlté veže sem nepatria, ale že sem skôr nepatrí ten les. Tie okrovo sfarbené skaly totiž nerastú len do výšky, ale sú všade navôkol nás, tvoria malé farebné pahorky, na ktorých sa odrážajú ostré slnečné lúče a rozjasňujú inak tienistý les a piesok z nich pokrýva chodník ktorým ideme a občas sa doň zabárame ako karavána na púšti.
A ako sa náš pieskový chodník náhle vynorí z lesa, vyzerá ako biela rieka v červenej krajine a na chvíľu mám až psychedelický pocit, že sme niekde na Marse a nie v Provensálsku. Z týchto pocitov ma však rýchlo vyvádza dychčiaca Airinka, ktorá si už ťahá jazyk po zemi a predvádza nám ako vyzerá vysmädnutá ťava na Sahare. Na chvíľu teda zastavujeme, všetci traja sa napijeme a vtedy si uvedomíme, že ten okrovo sfarbený piesok a prach nemáme len pod nohami a na teniskách, ale že sme ním vlastne úplne pokrytí. Žltý, červený, béžový, oranžový, biely, ten prach máme naozaj všade, na oblečení aj pod ním, vo vlasoch, za ušami, v nose aj v ústach. Začíname si uvedomovať, že tento okrový lom sa stará o prosperitu miestneho obyvateľstva aj roky po svojom uzavretí. Len s tým rozdielom, že tí čo v minulosti predávali okrovo sfarbenú keramiku či iné výrobky, kde sa dala okrová farba použiť, teraz prevádzkujú čistiarne oblečenia či predávajú kefky na topánky.
Po uhasení smädu pokračujeme ďalej touto púštnou krajinou a kocháme sa vo farebných kontrastoch okolitých skalných útvarov. Napriek tomu, že všetky odtiene skál a piesku sú v teplých okrových farbách (kvôli prítomnosti železa v hornine) a slnko ich svojimi lúčmi ešte viac otepľuje a prežiaruje, ani tak nie sú tunajšie skaly farebne monotónne. Ich pestrosti a kráse totiž pomáhajú farebne odlišné vrstvy horniny a tak má žltá skalná veža tehlovo červenú čapičku či naopak v tmavo červenej skalnej rokline „tečie“ už spomínaný biely pieskový potok. Chodník nás takto vedie cez otvorenú, slnkom vysušenú a rozhorúčenú krajinu, aby nás chvíľu na to voviedol do osviežujúceho chládku lesa a z neho následne opäť do slnkom prežiarených červených skál na ručne vytesané schody medzi ďalšie bizarné skalné útvary.
Je to skrátka pastva pre oči a narušenie vizuálneho stereotypu (hoci príjemného), kedy sme v posledných dňoch vídali len vinohrady, levanduľové polia či sady olivovníkov so starými kamennými mestečkami týčiacimi sa nad krajinou. Toto je ako stratené kamenné mesto opíc v Mauglího Knihe džunglí.
Chodník nás postupne previedol celým areálom a nakoniec nás zaviedol naspäť na parkovisko, kde sme naozaj ocenili, že sme ráno zaparkovali v tieni. Vzduch nad autami zaparkovanými na slnku sa totiž úplne chvel a bol až viditeľne rozpálený. Až som ľutoval, že so sebou nemám pár slepačích vajíčok, aby som vyskúšal tú prípravu praženice na kapote nejakého auta. Aj keď by asi poriadne chrúmala pod zubami, lebo všadeprítomný, neustále víriaci tehlovo červený prach priebežne sadal na zaparkované autá a zabezpečoval tak jednotnú farebnú tonalitu celého parkoviska.
Pri aute sme dali Airin ešte napiť a dostala aj pár malých sušených smradľavých rybičiek (jej zbožňovaná maškrta) za to, že celú prehliadku tak pekne poslúchala. No niečo sa nám na nej nezdalo. Vlastne už od konca lesa a príchodu na parkovisko sa nám na nej niečo nezdalo. Nebolo to nič konkrétne, ani nekrívala, ani nedychčala viac ako zvyčajne, len bola skrátka nejaká iná. No a v momente ako zbaštila svoju rybaciu maškrtu, náš údiv ešte zosilnel, pretože len krátko zaštekala, zavrtela chvostom a rozbehla sa preč. Nechápavo za ňou pozeráme a vidíme ako beží k neďalekému autu, pri ktorom je nejaká rodinka tiež so psom, ktorý jej už natešene beží oproti. Asi na polceste medzi autami obaja psi zastali a my sme si uvedomili, že ten druhý je takisto zlatý retriever, ktorého sme počas prehliadky niekoľkokrát stretli a s Airinkou sa navzájom oňuchávali a pobláznene naháňali. Podobali sa ako vajce vajcu, akurát že Charlota (tak sa volala tá druhá retrieverka) bola takmer biela, zatiaľčo Airin je výrazne tmavohnedá. Tu to bolo však úplne jedno, keďže ku koncu nášho okrového okruhu boli už obe rovnako tehlovo červené. Zakývali sme si teda so Charlotinou rodinkou a vtedy sa Airin so Charlotou začali bláznivo triasť a vrtieť, akoby práve vyšli z vody a chceli sa tak usušiť. Zvíril sa okolo nich obrovský kúdol okrovo sfarbeného prachu a začala sa objavovať ich pôvodné farba srsti. Na obrovské prekvapenie všetkých okolo však Airin nebola tmavohnedá, ale takmer biela a Charlota presne naopak. Keď sa však potom tmavohnedá Charlota rozbehla ku nám a takmer biela Airin k Charlotinej rodinke, pochopili sme, že tie dve sa pred príchodom na parkovisko vymenili. Pri následnom rozhovore sme zistili, že aj Charlota dostáva maškrty za poslušnosť, akurát na rozdiel od Airin, ona obľubuje sušené hovädzie kocky. Tie chlpane nezbedné sa na nás spikli a pred príchodom k autám sa vymenili, aby každá vyskúšala maškrty tej druhej. No a my, oklamaní tehlovo červeným prachom, ktorý ich obidve kompletne pokrýval, sme im na to skočili aj s navijakom.
Takto vysmiati a celí zaprášení sme sa rozlúčili so Charlotou aj jej ľudskou rodinkou a nasadli sme do auta. Rozhodli sme sa však ostať ešte chvíľu tu v okolí, ale zároveň sa tak trochu vrátiť späť k nášmu provensálskemu stereotypu, tzn. olivové háje, levanduľové polia a uličky nejakého starého kamenného mesta. Vybrali sme sa preto do neďalekého mestečka, nad ktorým sa mal nachádzať starý kamenný kostol s vyhliadkou na okolitú krajinu.
Zaparkovali sme pri krásnom zelenom a príkladne upravenom parku, takej malej botanickej záhrade. Bolo to ďalšie príjemné a pestré vizuálne osvieženie, tentokrát v podobe nepreberného množstva kvetov, kríkov a stromov, pomedzi ktoré sa vinul občas neurčitý chodník. Neurčitý preto, že v niektorých chvíľach sme išli cez malú lúku či olivový háj a chodník sa tu skrátka rozplynul, aby sa na ich konci opätovne objavil. Takto sme sa dostali až ku kamenným domom a malej uličke, ktorá nám indikovala, že sme v ďalšom kamennom mestečku. Bolo príjemné vidieť ako tu vedia spojiť architektonický štýl z dávnej minulosti tohto kraja s modernými prvkami či vymoženosťami dnešnej doby. Chcem tým povedať, že mnohé z tých kamenných domov sú v skutočnosti novostavby architektonicky perfektne zapadajúce medzi ostatné pôvodné domy. V ich vnútri však nájdeme všetky prvky moderných domov ako solárne panely, klimatizáciu, internet, či samočistiace bazény.
Hoci sú tu teda aj domy spred 200 rokov aj tie z roku minulého, celé mestečko pôsobí ako jeden, na pohľad homogénny, architektonický celok. V jeho strede je v rohu domov a tieni platanov malá reštaurácia a jej atmosféru dotvárajú pestrofarebné okenice domov, ktoré ohraničujú jej terasu. Povedľa prechádza cesta, ktorá pretína mestečko a za ňou je malé námestie s fontánou, radnicou a tmavou pasážou. A práve cez túto pasáž išiel aj náš chodník, ktorým sme sa rozhodli vystúpiť k božím výšinám, tzn. dlhým, hoci nie až tak strmým kamenným schodiskom vysoko nad mesto k starému, no stále fungujúcemu kostolu. Musím povedať, že doteraz nechápem tento religiózny marketing. Ako sa pánu Bohu podarilo presvedčiť ľudí, aby za ním chodili do kostolov hore vysoko nad dedinami, keď všetky krčmy a obchody mali v pohodlí údolných uličiek. V každom prípade, nás sem hnala zvedavosť a túžba rozhliadnuť sa po okolí, keďže táto časť Provensálska (Luberon) je husto zalesnená a celkovo bohatá na vegetáciu a tak musíte ísť poriadne vysoko ak chcete mať výhľad na okolitú krajinu. Široká kamenná vyhliadka pred kostolom nám tento pohľad poskytla a tak ten výstup sem hore stál za to, hoci neviem či to tak videla aj Airin, ktorá sa už na posledných schodoch potkýnala o svoj vyplazený jazyk. Pohľad na krajinu pod nami bol úchvatný, vyzeralo to ako nekonečné tmavozelené more s bledými béžovými ostrovčekmi, čo boli roztrúsené usadlosti s kamennými domami, azúrovo modrými bazénmi a vykosenými záhradami. Lucka hneď upriamila pozornosť práve na tieto kamenné a slnkom prežiarené ostrovčeky a už hodnotila, ktorý dom a hlavne ktorý bazén by sa jej najviac páčil. Keďže som sa zľakol, aby od hodnotenia zdiaľky neprešlo k požiadavke ísť sa na to pozrieť zblízka či nedajbože k požiadavke „aj ja chcem taký“, cvakol som pár záberov a zavelil na cestu späť dole. Vzhľadom k tomu, že ani Airin nenamietala, neostalo Lucke nič iné ako sa dokochať pohľadom na krásne usadlosti v ešte krajšej krajine a dobehnúť nás dvoch na ceste dole.
Cestou späť sme sa zastavili ešte vo Valensole, kde nás skoro ráno, keď sme cezeň prechádzali, zaujala veľká predajňa medu, včelích produktov a regionálnych výrobkov z gaštanov, olív či levandule. Teda, aby som bol presnejší, tak okrem tejto predajne ma vo Valensole zaujala ešte jedna, rýdzo provensálska, črta a tou sú dlhokánske lány sýto fialovej levandule hneď za mestom. Je na ne naozaj krásny pohľad a tak, keď budete náhodou prechádzať okolo, sa Vám ľahko môže stať, že tu popri ceste uvidíte odparkované autá a turistov s fotoaparátmi všetkých kategórií (od mobilov až po profesionálne stredoformátové aparáty) ako sa snažia túto krásu zachytiť.
Keď sme tadiaľto ráno prechádzali, bola predajňa ešte zavretá, tak sme sa rozhodli zastaviť sa tu cestou späť. Už síce máme čo to nakúpené z jednotlivých výletov, ale potrebovali by sme nakúpiť darčeky pre rodinu a kamarátov, tzn. aspoň jeden plný kufor darčekov a táto predajňa na to vyzerá ako stvorená. Je to taká miestna farma a zároveň fabrika, kde väčšinu z tých vecí vyrábajú a následne distribuujú do obchodov v celom kraji. No a popritom tu majú aj vlastnú predajňu, kde je tak široký výber, že je to nočná mora všetkých nerozhodných nakupujúcich. No my sme boli celkom šikovní a tak už po necelej polhodine prezerania, zvažovania, rozmýšľania a porovnávania, prichádzame k pokladni s plne naloženým nákupným košíkom a všetko to opatrne vyložíme na pokladničný pult. Urobili sme vlastne taký voňavý nákup, pretože sme nakúpili predovšetkým rôzne variácie medu (levanduľový, pomarančový, gaštanový, horský, kvetový a už ani neviem aké ďalšie) a hromadu malých mydielok s provensálskymi vôňami (v princípe išlo o rovnaké variácie ako pri mede) a k tomu pár nejedlých a nevoňavých drobností. Ochotná predavačka nám to všetko pomohla naložiť do veľkej papierovej tašky, no nejako sme neodhadli jej nosnosť a tak sme neprešli ani meter od pokladne a taška tú váhu medov nevydržala, roztrhla sa a všetko z nej popadalo na zem. Najhoršie bolo, že poháre s medom sa rozbili na márne kúsky a všetko bolo od nich lepkavé. Tá sympatická predavačka nás však veľmi milo prekvapila, pretože hneď obišla pokladňu, uistila sa či sa nám nič nestalo, pomohla nám preložiť veci, ktoré ostali nerozbité a čisté, do novej tašky a všetko čo bolo zničené nám zdarma vymenila za nové kusy. Tomu hovorím správny pro-zákaznícky prístup.
Takto už na druhýkrát plne nabalení sme s poďakovaním vyšli z predajne a tašku som tentokrát radšej držal opatrne zospodu. Airin nechápala, kde sme sa tak dlho šuchtali, keď sme nakoniec aj tak nedoniesli nič zaujímavé. Voňajúcej taške venovala len krátke zvraštenie ňufáka, ktorým do seba nasala ten výrazný mix prevažne kvetových vôní a s povzdychom aký ťažký život s nami ona má, sa opäť natiahla na zadných sedadlách. „Joj Airuška, v aute máš z nás troch najviac priestoru, tak sa nesťažuj, lebo ti kúpime prepravnú klietku a budeš sa voziť v kufri.“ okomentoval som jej povzdych a čakal som, že si od Lucky zasa vypočujem aký som necita. No odpoveďou mi bola iba otázka „A myslíš, že predávajú aj prepravné klietky na také teľce ako je Airin?“ Na to sme zozadu začuli hlasné zaprskanie a zvyšok cesty už bola Airuška ticho.
A tak sme sa dnes do Bairols vrátili spokojní z pekného výletu, unavení a zaprášení z púštneho pochodu, s taškami plnými suvenírov a Lucka tak trochu s pocitom, že jej ten bazén naozaj nechcem dopriať. A teda vlastne ešte s urazenou Airuškou, ktorá nejako stále nevedela stráviť Luckinu poznámku o tom, že je veľká ako teľa.
