… alebo bláznivé patálie s nápadníkmi našej Airušky

Po odbočení z hlavnej cesty sme sa „preplavili“ oceánom slnečníc a sviežich zelených vinohradov, z ktorých sa v diaľke vynára nízke biele vápencové pohorie. Mám rád ten pocit priestoru v spojení so zvlnenou kopcovitou krajinou, ktorej slnko pomocou ostrých tieňov dodáva výrazný 3D vzhľad. Cítim sa vtedy ako v kine, mysľou som tam niekde v diaľke a vôbec neregistrujem čo sa deje okolo mňa. Tak to bolo aj teraz, keď sme zastavili na kraji cesty, aby som sa pokochal týmto úžasným pohľadom na širokú zvlnenú krajinu s bielym, sťa svietiacim, pohorím. Už po krátkej chvíli (podľa Lucky po štvrť hodine) ma aj s Airuškou „budili“ slovami, že som zasa mimo a ony by radi pokračovali na ten hrad. Moje snívanie s otvorenými očami tak musí ustúpiť ženskej presile, sadám naspäť do auta a pokračujeme ďalej.

Ako sa tak blížime k hradu na kopci, tak vidíme, že po oboch stranách k nemu stúpajúcej cesty sú odparkované zástupy áut a autobusov a začíname si uvedomovať, že toto asi nebude žiaden opustený hrad s tichými a prázdnymi uličkami. Nedáme sa odradiť autami parkujúcimi už asi kilometer pod hradom a pomaly stúpame vyššie a vyššie. Už sme takmer úplne hore, ale obe strany cesty sú stále beznádejne obsadené. Začínam sa pomaly zmierovať s tým, že Lucku s Airin vysadím hore pri hrade a ja budem musieť vrátiť naspäť a zaparkovať to niekde na úpätí kopca, keď v tom sa na nás usmialo šťastie. Všimneme si štvorčlennú rodinku ako práve smerujú k svojmu autu a trochu nás zarazí, že sú obvešaní papierovými taškami, akoby išli z nákupov a nie z prehliadky starovekého hradu. Keďže nás však momentálne trápi skôr to ako rýchlo zaparkujeme, neprikladáme tomu až takú pozornosť. O pár minút už štartujú, vyhodia blinker a uvoľňujú nám tak drahocenné parkovacie miesto. K hradu to odtiaľto máme už iba kúsok, tak berieme Airin, vodu, doklady, zamkneme auto a neskutočne zvedaví vyrážame preskúmať čo za hrad sme to vlastne objavili.

Prichádzame na plné nádvorie a pripájame sa k mase turistov, ktorá sa pomaly sunie do uličiek za hradbami. Nemáme čas sa ani zamyslieť či tam naozaj chceme ísť, alebo nie, skrátka nás to pohltilo ako obrovský had plaziaci sa do svojho brlohu. Vnútri sa našťastie tá masa ľudí roztrúsi v spleti krivolakých uličiek, obchodíkov, kaviarní a reštaurácií. Pochopili sme, že Les Baux de Provence, je stará kamenná dedina postavená vysoko na skalnom brale tesne pod veľkým hradom. Celá dedina je zmenená na remeselné trhy a obchodíky s provensálskymi suvenírmi a je to jedna z najnavštevovanejších destinácií v celom Francúzsku. To obrovské množstvo ľudí nás spočiatku odrádza, ale na druhej strane máme obchodíky so suvenírmi radi a tu je ich naozaj nepreberné množstvo, takže ostávame.

Začína to kráľovstvom sladkostí, kde majú ručne robené čokolády, cukríky, dobroty z medu, gaštanové bonboniéry, orechy v mede či čokoláde, skrátka obchod so smrťou pre každého diabetika. A ak by sa po takomto presladení človeku zachcelo trochu trpkej príchute, tak môže vojsť do vedľajšieho obchodu s alkoholom, kde nájde všetko od portského vína, cez tajomné bylinné likéry až po silný priezračný pastis či jasný modrý absint. No a tú trpkú príchuť človek zacíti hneď ako uvidí ceny jednotlivých fliaš. Hold, za vstup sem sa neplatí, tak tu tie peniaze musíme nechať iným spôsobom. Tu by to ustál asi iba sváko Ragan s jeho povestnou otázkou „Koľko stojí jedna kvapka toho vína? Že kvapka je zadarmo? Tak mi z neho nakvapkajte pol litra.“

Pomaly sa posúvame od obchodu k obchodu a časom začíname vyzerať ako tá rodinka čo nám uvoľnila parkovacie miesto. V jednej ruke taška s ďalšími olivovými mydielkami, sušenou levanduľou a plechovými dózičkami, v druhej ruke pohľadnice, šatky, mandľové koláčiky a kovová tepaná salamandra. Našťastie si Lucka o chvíľu kúpila krásnu plátenú tašku cez plece a tak som jej ju hneď mohol naplniť ostatnými suvenírmi a uvoľniť si tak obe ruky. To sa mi aj hodilo, keďže som v nich už o malú chvíľu niesol hlinený, asi 12 kilový, kvetináč s malým olivovníkom. Kúpu tohto olivovníka sme si nemohli nechať ujsť, aj keď by asi bolo rozumnejšie ho kúpiť až pri odchode z Les Baux de Provence a neťahať tú ťažkú opachu dve hodiny v rukách.

Vzhľadom k tomu, že sme sa okrem nakupovania snažili aj kochať samotnou kamennou dedinkou a jej uličkami, naša hradná potulka vyzerala asi nasledovne – chvíľu ideme, nakúkame do výkladov, zazriem zaujímavý pohľad na uličku či nejaký detail, položím Olíviu na zem (tak sme nazvali ten olivovník v kvetináči), vytiahnem fotoaparát, cvaknem jeden-dva zábery, odložím fotoaparát, zdvihnem Olíviu a pokračujeme ďalej. O chvíľu na to prídeme k fontánke, no keďže je vysoko a Airin k nej nedočiahne, tak opäť položím Olíviu na zem, zložím ruksak z chrbta, vytiahnem misku na vodu, Lucka dá Airuške napiť, ja zatiaľ vytiahnem foťák, urobím pár záberov a foťák odložím, potom odložím aj misku, nahodím ruksak na chrbát, zdvihnem Olíviu zo zeme a pokračujeme ďalej. Skrátka taká rýchla a plynulá hradná prechádzka. Ale samozrejme trochu preháňam. Väčšinu suvenírov sme naozaj zmestili do Luckinej novej tašky a zvyšok ku mne do ruksaku, len Olívia bola nespratná, tak som ju musel niesť v rukách, ale čo, veď aj ona si zaslúži mať trochu výhľadu, nie?

Keď sme takto už po neviem koľký krát stáli, všimol som si, že spoza rohu, z vedľajšej uličky vykúka niekoľko strapatých psích hláv. Presnejšie, boli to tri strapaté psie hlavy a vyzerali ako naukladané na sebe. Ako sme sa dovtípili, nebol to trojhlavý drak, ale traja miestni štvornohí nezbedníci. Boli to také tie pouličné zmesky, ktoré bývajú plodmi divokej lásky medzi nejakou šľachtenou papierovou dalmatínkou a malým miestnym tulákom, ktorý má v rodokmeni zapísané „dedinský oriešok“ už dvanásť generácií dozadu. Ten najmenší bol zjavne hrubosrstý jazvečík šmrncnutý čivavou a francúzskym buldočkom, čo jeho prirodzenej tvrdohlavosti dodávalo temný pohľad netopiera a pevný postoj zápasníka. Napriek tomu, že z nich bol najmenší, tváril sa najbojovnejšie, možno preto, aby ho jeho väčší parťáci brali vážne. Ten stredný bol veľký asi ako Airuška a tiež mal v sebe niečo zo zlatého retrievera, ale jeho mohutnosť a hustá tmavá srsť poukazovali predovšetkým na novofundlanské korene. Myslím, že jemu by skôr vyhovovala chladnejšia severská klíma a v týchto horúčavách musel svoj polárny kožuch z duše nenávidieť. Asi preto bol celý mokrý, akoby sa len pred chvíľou máčal vo fontáne. Ten pocit chladu a mokra sa mu asi páčil, lebo bol celý vysmiaty a donekonečna trepal hlavou na všetky strany. To sa ale zjavne nepáčilo jeho parťákovi pod ním, ktorému tá voda stekala na hlavu, okolo uší a dráždila ho v očiach. Stále totiž prskal, kýchal a občas vrčiac chňapol mokrého kamoša za ucho. No a nad týmito dvomi stálo niečo čo vyzeralo ako kríženec nemeckej dogy a maďarskej vyžly. Kým sa nehýbal, pôsobil naozaj majestátne, bol vysoký, štíhly a na rozdiel od tých dvoch úplne pokojný. No akonáhle začal kráčať či sa nebodaj rozbehol, vyzeral ako neskúsená modelka na vysokých opätkoch. Akoby mu tie vysoké nohy narástli len včera a ešte si na ne nezvykol. No a táto trojica (nazvali sme ich Krpec, Vecheť a Modelka) na nás vykúkala spoza ošarpaného rohu, z malej uličky, na ktorej neboli žiadne obchodíky, iba špagát s ceduľkou „terrain privé“ ktorý mal turistov odradiť od jej preskúmania.

V prvom momente sme nevedeli či sú tí traja hladní a chcú si vyžobrať nejakú maškrtu, alebo si len bránia „svoju“ uličku a chcú nás od nej odohnať. No, po chvíli sme pochopili, že oni vlastne nevykúkajú na nás, ale iba na Airušku. Išli na nej svoje veľké psie oči nechať, celí vysmiati dychčali a slintali (malý bojovník bol zaslintaný aj od kamošov nad ním), ale asi mali zlé skúsenosti s cudzími ľuďmi, lebo sa zo svojho bezpečného miesta, schovaní za rohom, nepohli ani na krok. Potom im však Airin sama vyšla naproti a my s Luckou sme ostali stáť obďaleč. V tom momente sa tí traja išli zblázniť, v okamihu sa rozbehli k Airuške a pritom nebrali žiaden ohľad jeden na druhého. Najskôr to vyzeralo, že dlhé nohy Modelky sú pre beh najväčšou výhodou, no to len do momentu, kým sa do nich sám nezamotal a ešte kým spadol na zem, stihol popod neho prebehnúť Krpec, čo aspoň trochu stlmilo jeho pád. Rovnaké šťastie však už nemal Vecheť, ktorý nestihol kamaráta na zemi obísť ani preskočiť a tak v behu cez neho len prepadol a následne urobil niekoľko ďalších kotrmelcov, aby v závere skončil na Krpcovi, ktorému tak spod neho ostal trčať len ňufák a naštvane zazerajúce oči. No skrátka scéna ako z animovaného filmu Trampoty psích nešikov a my sme v tom momente nevedeli či plakať od smiechu, alebo ísť tých Airuškiných popletených amantov zachraňovať a ošetrovať. Nakoniec to vyriešili za nás, keď sa sami postavili a celí ubolení, s opatrne vrtiacimi chvostami, dokrivkali až ku nej. Na Airin bolo spočiatku vidieť určitú zmätenosť, akoby nevedela či opäť popadajú na zem, alebo sa s nimi môže normálne zahrať. Nakoniec to však riskla a o chvíľu sa už všetci štyria spolu bláznili a naháňali okolo fontány až do okamihu, keď sme začuli hlasný plechový zvuk, ako keď niekto lyžicou o hrniec zabúcha. V tom momente prestali naháňať Airušku, otočili sa za zvukom, ktorý išiel z ich uličky a štekajúc na všetky strany sa tam plnou parou rozbehli. Bolo to ako na nedeľných psích pretekoch v starom Anglicku, chýbali tu už iba noblesné dámy v širokých klobúkoch, s vejármi v rukách a ich fúzatí gentlemani vo frakoch a s čiernymi klobúkmi na hlavách. Ale vráťme sa k tým našim trom nešťastníkom. Uši aj chvosty im ladne viali vo vetre a boli by aj vyzerali ako zohrané bežecké trio, keby sa po pár metroch Modelka opäť nepotkol o vlastné laby. Krpec bežiaci v jeho tesnom závese doňho narazil zozadu a s hrôzyplným jačaním sledoval ako naňho dopadá široký, huňatý a stále mokrý Vecheť. Airin sa na to len mlčky prizerala s hlavou naklonenou nabok a potom si, s utrápeným výrazom v tvári, zhlboka vzdychla, otočila sa a pomaly odkráčala preč. Tí traja ťuťmáci sa rýchlo pozviechali zo zeme a nešťastne za Airuškou pozerali. Tá sa však ani nezastavila ani neotočila a tak presunuli svoje zronené pohľady na nás. Až mi ich bolo ľúto, no ale chlapci, čo sa čudujete, ste ako blbí a blbší v trojici a keď sa aj tak chce s Vami Airuška hrať, tak ju opustíte kvôli večeri, to ste nejakí gavalieri? Na dlhšiu terapiu zronených amantov sme však nemali dosť času, pretože Airin sa už v diaľke vnorila medzi tú pochodujúcu a nakupujúcu masu turistov, tak sme vyrazili za ňou. Ja som sa ešte po pár metroch vrátil pre opustenú Olíviu, zobral ju na ruky a bežal za Luckou, ktorá už medzičasom našla urazenú Airušku.

Pozreli sme si ešte pár obchodov so suvenírmi, kde mi došlo, že s ruksakom na chrbte a Olíviou v rukách, som pre plné regále v tých malých a stiesnených obchodíkoch nebezpečnejší než Airin či iní psí návštevníci. Do ďalších obchodov som tak posielal už iba Lucku a my sme ju vždy čakali vonku. Airinka však bola nejaká bez duše, neviem či toho na ňu dnes už bolo veľa a je skrátka unavená, alebo je ešte stále naštvaná na tých troch popletov, ale radšej sme sa rozhodli, že už pôjdeme. Predsa len, čas pokročil a čaká nás ešte dlhá cesta a suvenírov už máme plnú tašku aj ruksak a tak je načase povedať „au revoir Les Baux de Provence“. Pohli sme sa preto smerom von z dediny, keď vtom som zaregistroval ako na kamennú dlažbu kúsok od nás kvapká malým cícerkom voda. Bolo mi to divné, keďže na oblohe nebolo ani mráčka, ale možno že len niekto v okne na hornom poschodí polieva kvety. Keď sme sa však zahľadeli hore, uvideli sme na kamennej rímse tri vysmiate strapaté hlavy Krpca, Modelky a Vechťa, z ktorého stále stekala voda. Všetci traja začali bláznivo štekať až z toho vďaka rôznej výške aj intenzite ich štekotu, vznikla neuveriteľná kakofónia zvukov a ostatní turisti sa v strachu otáčali, aby zistili čo sa to deje. Tí traja bastardíci s tým neprestali až kým im Airuška s vrtiacim chvostom tiež neodštekala. Hneď na to stíchli, ale stále sa za ňou veselými psími očami pozerali, až kým sme nezašli za posledný roh a stratili sa im z dohľadu.