… alebo dážď, zima a ja pod papučou či skôr pod gumákmi

Dnes ráno sme zistili, že slnečno a sucho nie sú jediné klimatické črty Provensálska. Už od noci tu leje ako z krhly, na ranné venčenie Airušky by boli vhodnejšie skôr plutvy než tenisky a pohľad na oblohu naznačuje, že nejde o prehánku, ale minimálne o jednodňové vylievanie nebeských lavórov s vodou. No čo, aspoň sa konečne dostanem k maľovaniu, na ktoré sa chystám už skoro dva týždne, ale Lucka ma vždy zabrzdí slovami “zajtra ešte nie, zajtra pôjdeme na výlet tam a tam, treba využiť, že je pekné počasie, maľovať môžeš aj neskôr v daždi“.

Tak dobre, je to tu, dnes nastal ten správny čas. Spod hŕby vecí v rohu izby vyťahujem drevený maliarsky stojan, novučičký, ešte nepoužitý, kúpený práve na túto dovolenku, na ktorej som chcel s maľovaním začať. Moje utopistické predstavy o mesiaci ničnerobenia, hromade času a námetov všade naokolo boli hneď od začiatku utláčané každodenným výletovaním a vyplnením aj poslednej minúty času. Preto som dnešné upršané počasie zobral ako znamenie, že nebo sa nado mnou zľutovalo a venuje mi aspoň tento jeden deň na maľovanie. Pán Boh asi očakával, že Lucka si rozmrzene sadne do kresla, zababuší sa pod deku a pohrúži sa do čítania nejakej detektívky. Očividne však Lucku poriadne nepozná. Ešte som ani nestihol nájsť a vyhrabať plátna, štetce a farby a Lucka s hlavou v okne už spustila, že predsa nebudeme celý deň vnútri len preto, že vonku trochu mrholí. Len pre predstavu toho mrholenia, asi pred polhodinou som okolo domu vykopal malý jarok na odvádzanie vody, lebo pôda nestíhala tie prívaly dážďa vsakovať a voda sa nám už začala tlačiť popod dvere do domu. Po opatrnom overení či to Lucka myslí naozaj vážne, som „dobrovoľne“ prestal v hľadaní maliarskeho náčinia a aj drevený stojan som opätovne zahrabal úplne na spodok ostatných zbytočných vecí, ktoré sme si sem priniesli. Pochopil som, že maľovanie musím presunúť až na obdobie dôchodku, nie že by ma potom Lucka už nikam neťahala, ale potom už snáď vďaka skleróze občas zabudne, že chcela ísť na výlet a dovolí mi celý deň kresliť či maľovať.

Istý záblesk racionality jej však nemožno odoprieť, nakoľko plán dnešného výletu obmedzila na návštevu obchodov v Nice a následné presúvanie sa po morskom pobreží „až tam, kde nebude pršať“. Ako navrhla, tak sme si to demokraticky aj schválili. A ako vždy aj dnes mala nakoniec pravdu. Poobede, po asi 4 hodinách pobrežnej jazdy, hoci ani nie 200km od Bairols, sme prišli do cieľa, stierače totiž začali behať po suchom skle predného okna auta. Rozhliadli sme sa okolo a naozaj, dážď ustal, mraky sa rozostúpili a dokonca aj more vyzeralo pokojné. Hneď nám to zdvihlo náladu a po ďalších pár minútach jazdy nás privítala ceduľka hlásajúca, že sme v Saint Tropez. Lucka si samozrejme nemohla nechať ujsť príležitosť, aby zdôraznila, že len vďake jej predvídavosti sme nestratili celý deň sedením vnútri a že určite oceňujem, že sa nemusím celý ufúľaný piplať so štetcom a farbami, ale môžem si namiesto toho pozrieť Saint Tropez, ktoré sme aj tak mali v pláne navštíviť. Pre pokoj v rodine som si nechal vysvetlenie, ako rád by som sa ufúľaný piplal so štetcom a farbami, radšej pre seba a uznal som, že pozrieť sa pred žandársku stanicu v Saint Tropez bolo naozaj aj mojím snom. Filmovú žandársku stanicu sme po dlhom hľadaní nakoniec našli, no musím povedať, že bez žandárov, Louis de Funesa a príslušnej vtipnej filmovej akcie pôsobila dosť smutne a opustene. No čo, keby bola realita rovnako akčná a zábavná, asi by Louis de Funes nemal dôvod točiť svoje výborné klasické komédie. Tak si radšej túto žandársku stanicu ponecháme v pamäti v takej podobe ako ju poznáme z filmov o žandárovi zo Saint Tropez.

Okrem žandárskej stanice na nás Saint Tropez pôsobilo ako každé iné letovisko na francúzskom azúrovom pobreží. More, promenáda, kaviarne a reštaurácie a medzi tým pieskové pláže. Pekné na zastavenie sa, krátke okúpanie (ale nie v dnešný upršaný a studený deň, brrr), prejdenie sa po promenáde a posedenie v kaviarni. Nakoniec musím uznať, že krátka návšteva Saint Tropez v tento počasím nestály deň mala svoj význam. Ísť sem na celý deň, to by nebolo nič pre nás a naopak ísť takto na krátko do vnútrozemských provensálskych mestečiek ako Gordes, Castellane či Collobrieres by nám zasa bolo nedostatočné. Takže vyvenčení a vycestovaní s dažďovými chmárami odviatymi z oblohy aj z duše, sadáme do auta a vyrážame naspäť do Bairols. Ďalší pekný deň za nami, iba vo mne ostal nejasný pocit, či náhodou nie som tak trochu pod papučou, či vzhľadom k dnešnému upršanému ránu skôr pod gumákmi.

Napriek tomu, že sme to brali tak, že dnešný výlet máme za sebou a čaká nás už len cesta späť, opak bol pravdou. Poobedné slnko zohrievalo a rozžarovalo dažďom zmáčané útesy padajúce do mora a tak sme sa podchvíľou zastavovali a kochali úchvatnými pobrežnými výhľadmi. Občas až krvavo červené útesy ostro kontrastovali s bielou penou morských vĺn, ktoré do nich narážali s neutíchajúcou vytrvalosťou. Čím ďalej od pobrežia sme sa však zahľadeli, tým pokojnejší pohľad sa nám naskytol. Pohľad na ďaleký a nehybný horizont už pripomínal skôr dielo niektorého z tunajších impresionistických majstrov a ich úžasnú hru so svetlom a ľudskou predstavivosťou. Po dvoch týždňoch vnútrozemských potuliek to boli diametrálne odlišné pohľady a tak sme občas vyšli z auta, sadli si na kamene pri ceste a zahľadeli sa do morských diaľav.

Airuška väčšinou pobehovala pod nami, po strmých kamenistých svahoch spadajúcich prudko k moru a keď našla nejakú píniovú šišku, tak ju hneď rozlúskla ako tatranská veverica. Keď ju to však po chvíli prestalo baviť, vrátila sa hore, sadla si medzi nás a rovnako ako my sa zahľadela do diaľav, až tam kde sa more dotýkalo oblohy. Zjavne však nechápala čo na tom horizonte vidíme, keďže sa tam nič nehýbalo a nevyzeralo to ani na prísľub nejakej maškrty, tak sa opäť znudene postavila a išla si pohľadať ďalšie píniové šišky. Namiesto šišiek však našla len malú zúrivú jaštericu a nám sa tak naskytlo ďalšie, tentokrát oveľa bližšie predstavenie. Na veľkom plochom kameni na kraji parkoviska sa totiž vyhrievala malá sivo hnedá jašterica. Upršané dopoludnie strávila pravdepodobne niekde pod kameňmi a tak sa teraz snažila nachytať tú trochu tepla, ktorú bude slnko ešte do súmraku rozdávať. V jej pokojnom vyhrievaní ju však vyrušila Airuška, ktorá si ju, oslepená ostrým popoludňajším slnkom, pomýlila s pohodeným konárikom a snažila sa ju papuľkou zdvihnúť z kameňa. Jašterica si až do poslednej chvíle myslela, že si ju Airin nevšimne, keďže farebne splývala s kameňom pod ňou. Bohužiaľ však nerátala s Airuškinou dočasnou zrakovou indispozíciou a faktom, že v tomto stave skrátka naslepo dvíhala a skúšala všetko čo jej stálo v ceste. Výsledkom bola syčiaca a metajúca sa jašterica v Airinkinej papuli a Airinka, ktorá jaštericu v mžiku pustila naspäť na kameň a sama si v šoku sadla na zadok. Na naše prekvapenie však ani jedna z nich neušla, jašterica len vztýčila hlavu a hlasno syčala, zjavne sa nemienila vzdať svojho miesta na vyhriatom kameni a Airin na ňu so záujmom a nabok naklonenou hlavou zvedavo pozerala a už sa ani netvárila vystrašene. S napätím sme čakali čo bude nasledovať, keďže ani jedna nechcela
bojové pole opustiť. Jašterica nakoniec syčať prestala, no ostala stáť so vztýčenou hlavou a ďalej chytala slnečné lúče v tomto strnulom postoji, akoby skamenela pripravená na útok. Airin si namiesto toho ľahla s hlavou položenou na ten vyhriaty kameň a so šibalským úsmevom na papuľke neustále jaštericu sledovala. Po chvíli sa jej však táto hra na jašteričiu sochu zunovala, vstala a uvidela neďaleko ležiacu píniovú šišku. Išla si ju vziať a my sme si pomysleli, že jej stret s jaštericou týmto skončil, tak sme sa tiež postavili a vybrali k autu. Zle sme však Airušku odhadli, šišku si síce zobrala, no nesmerovala s ňou k nám, ale naspäť k svojej novej kamarátke. S vrtiacim chvostom jej tú malú a už aj zaslintanú šištičku položila na kameň a ešte ju k nej ňufákom prisunula. Jašterica však namiesto vďaky len mykla hlavou, opätovne hlasno zasyčala a chvostom zhodila šišku z kameňa. Vrcholom nevďačnosti bolo, že síce ani teraz neutiekla, ale sa presunula na opačný koniec kameňa a dokonca sa otočila Airinke chrbtom. Toto už bolo veľa aj na takého dobráčiska akým je Airin, štekla, zaprskala, zdvihla šišku zo zeme a pomalým, ale ráznym krokom odkráčala k autu. My sme ju samozrejme poľutovali, vysvetlili jej, že tá jašterica je len malá, nevychovaná a nevďačná mrcha a že nabudúce určite stretne nejakú prívetivejšiu. Či nám rozumela neviem, myslím, že občas zabúdame, že je len pes, ale v každom prípade vyliezla do auta, stočila sa do klbka a smerom k jašterici sa už ani nepozrela. Tak sme nasadli aj my a pokračovali v našej pobrežnej ceste.

Keďže sa nám táto blízkosť mora tak páčila, rozhodli sme sa nevyjsť naspať na diaľnicu, ale pokračovať po pobreží až do Nice. To znamenalo, že sme neobišli ani Cannes, ale previezli sme sa jeho známou promenádou. Bohužiaľ sme cez Cannes prechádzali práve v čase podvečernej dopravnej špičky a tak sa naša očakávaná jazda promenádou s vetrom vo vlasoch zmenila na nekonečné státie v dvojprúdovej kolóne. Najhoršie bolo, že Lucka už asi pred hodinou začala potrebovať cikať a ja som jej sľuboval, že v Cannes určite niečo nájdeme, nech vydrží. V Cannes sme síce boli už asi polhodinu, ale mohli sme sa tak akurát kochať pohľadom vpravo na more a vľavo na svetoznáme hotely. Lucka už hrozila, že ak niečo nevymyslím, tak vystúpi z auta a urobí mi hanbu tak, že sa vyciká priamo na zelenom zatrávnenom páse v strede cesty, medzi palmami, oleandrami a rododendronmi. Radšej som si kusol do jazyka a nepovedal, že túto možnosť som jej už sám chcel navrhnúť, keď v tom som kúsok pred nami uvidel WC búdku priamo na tom stredovom páse. Bolo to ako vysnený zázrak, Lucka rýchlo vystúpila, prešla pomedzi všetky tie stojace autá dopredu a nonšalantne s úsmevom na tvári vošla do tej luxusne vyzerajúcej WC búdky. Keď z nej neskôr zasa vyšla, usmiata a uvoľnená, stáli sme už takmer pri nej a tak to pre nezainteresovaného diváka mohlo vyzerať ako scéna zo špionážneho filmu. Žena s tajomným úsmevom vyjde z kovovej búdky priamo v strede štvorprúdovej cesty a bez váhania nasadne do prvého auta, ktoré pred ňou stojí v kolóne. Zjavne však podobné špionážne predstavy boli len v mojej mysli, pretože nikto iný nebol touto situáciou zaskočený a využívanie WC búdky v dopravnej zápche je tu asi štandardom. Chvíľu na to sa nám podarilo odbočiť smerom na diaľnicu a tak sme konečne zanechali Cannes aj jeho dopravnú zápchu a usmiati a vycikaní sme šťastlivo dorazili až domov do Bairols.