… alebo blázon som a blázon budem, len to nikomu nehovorte

Ako sme sa postupom času presúvali do západných častí Provensálska, jedného dňa sme sa ocitli až pri Saint Rémy. Z nášho pohľadu išlo už o väčšie mesto a teda nepatrilo k našim TOP cieľom, ale keďže som vedel, že v tamojšom ústave pre duševne chorých strávil pár mesiacov ku koncu svojho života Vincent van Gogh, zaradili sme aj Saint Rémy do nášho plánu. Vincentove obrazy mám rád, jednak preto, že mám rád impresionizmus, ktorý nie je tak exaktný a necháva človeku priestor na finalizáciu vizuálneho dojmu v jeho vlastnej hlave, ale aj preto, že Vincent bol zjavne blázon a ja som k bláznom odjakživa inklinoval. Že by som v nich videl kúsok seba? Ktovie, možno. V každom prípade sme si zo Saint Rémy, okrem návštevy Vincenta, odniesli dve veci. Jednou je zistenie, ktoré sa týka hrabivosti miestnych reštaurácií. Keď sme si totiž po prechádzke centrom mesta, unavení sadli na kávu na terase poloprázdnej reštaurácie, bolo nám oznámené, že je čas obeda a tak nám iba kávu nedajú. Buď si máme dať aj obed, alebo musíme ísť inam. Vzhľadom k hromade prázdnych stolov okolo, v nás táto požiadavka vyvolala oprávnené rozhorčenie a tak ten neúctivý a arogantný majiteľ reštaurácie prišiel aj o ten zisk, ktorý sme mu mohli zaplatiť aspoň za tú kávu a keby nám to povedal iným tónom, tak by sme sa tam možno aj najedli. Takto sme ho tam nechali stáť, zjavne v očakávaní, že si vypýtame jedálny lístok a bez slova sme sa pobrali preč a ešte sme mu nechali stoličky ďaaaleko od stola, nech si nás zapamätá 🙂

Druhou spomienkou, ktorá sa mi natrvalo zapísala do pamäte, bol úsek zvlnenej vápencovej krajiny pokrytej nízkym lesom ešte pred Saint Rémy. Pôsobil na mňa tak tajomne a pritom lákavo až som mal z toho strach. Bolo to niečo ako volanie sirén, niečo čo som si racionálne nevedel vysvetliť, ale naozaj ma to volalo k sebe. Ešte šťastie, že som mal so sebou Lucku a Airin, lebo vždy, keď sme zastali na nejakom malom parkovisku, tak tam boli cedule zakazujúce do lesa vstup so psom. Neviem či sa ten les bál psov, alebo by naopak psom v tom lese niečo hrozilo. V každom prípade Lucka nechcela ten zákaz porušiť a tak sme tam nakoniec ani nevkročili. Ak však tadiaľ raz pôjdem bez nich, viem, že neodolám a vojdem do toho tajomného zvlneného lesa, aj keď sa odtiaľ už možno nevrátim.

Ale naspäť k Vincentovi. Podarilo sa nám nájsť ten starý blázninec, kde istý čas pobudol aj Vincent van Gogh. Časť z neho teraz funguje ako múzeum a zvyšok stále ako ústav. Možno jeho správcovia dúfajú, že aj z nejakého ďalšieho ich pacienta sa časom stane svetoznáma osobnosť a budú tak môcť rozšíriť svoje portfólio suvenírov aj múzejnú časť areálu. Parkujeme neďaleko, pri malej archeologickej expozícii a keďže slnko zase praží a rozpaľuje vzduch, zem a predovšetkým odparkované autá, tak Lucka navrhne, že ony s Airin preskúmajú archeologickú expozíciu aj olivový háj vedľa a ja zatiaľ pôjdem navštíviť Vincenta sám. Ja to vítam, keďže takto budem mať čas nielen na prehliadku samotnú, ale aj na spomalenie a precítenie týchto priestorov. Nechávam im preto kľúče od auta, zbalím si len doklady, peňaženku a foťák a vyrážam.

Chvíľu na to prechádzam vstupnou bránou do záhrady ústavu a v pokladni si kupujem lístok na vstup aj fotografovanie. Už tu začínam cítiť určité spomalenie času, ale podobný pocit mám vo všetkých nemocničných či kúpeľných parkoch a záhradách. Vysoké stromy a celkovo hustá a rôznorodá zeleň tlmia hluk áut z hlavnej cesty a naopak nechávajú vyniknúť spevu a švitoreniu vtákov sediacich na ich konároch. Po širokom štrkovom chodníku sa pomaly dostávam k budove múzea a do jej otvoreného prízemia. Budova je vlastne „dutá“ keďže v jej strede je veľké otvorené átrium tvaru štvorca, zaplnené tunajšími aj exotickými rastlinami, ktoré pravdepodobne fungovalo ako záhrada či miesto na relax pre tých, ktorí nemohli opustiť steny ústavu.

Okolo celého átria sa vinie kamenná chodba, ktorú od átria oddeľujú iba vysoké stĺpy a oblúky, ktoré ich spájajú. Napriek tejto vzdušnosti a vizuálnej otvorenosti pôsobí chodba temne a chladivo, no nie depresívne. Cítim tu skôr pokoj a keď zažmúrim oči, hneď počujem tiché hlasy a zvuk papúč šuchotajúcich po mramorovej dlažbe.

Do reality ma vráti až uvedomenie si, že nejde o psychiatrických pacientov na poobednej prechádzke, ale o turistov, ktorí tak ako ja prišli len na krátku návštevu tohto miesta. Pokračujem teda ďalej a vystúpim po schodoch na poschodie, kde by sa mala nachádzať aj bývalá Vincentova izba. Mám to šťastie, že tí ďalší turisti ešte ostali v chladivých temných chodbách prízemia a tak som na poschodí úplne sám. Vincentova izba je jednoduchá malá miestnosť s dverami, jedným vysokým zamrežovaným oknom smerujúcim do záhrady (nie do átria), posteľou a malým stolíkom so stoličkou.

Je tu aj maliarsky stojan a na ňom pár obrazov a Vincentov autoportrét na stene, ale myslím, že to tu je len kvôli turistom. Sadám si na posteľ a ani sa nemusím veľmi snažiť a mysľou sa hneď mimovoľne odpútavam od reality. Mám pocit, že som tu už veľmi dlho, týždne, možno mesiace. Očami prechádzam po malých štvorcových dlažobných kachličkách v tehlovej farbe, vlastne vo farbách rôznych tehlových odtieňov. A potom mi zrak pomaly zablúdi k oknu, cez ktoré sa prediera poobedné slnko tak intenzívne, až sa mi celý obdĺžnik okna zlieva do žiarivej bielej plochy, za ktorú nevidím, no napriek tomu viem čo tam je.

Je tam malé levanduľové pole, tá silná omamná vôňa stúpa až sem do izby, no počujem odtiaľ aj spev slávika a jemný šuchot listov viniča a v diaľke to dopĺňajú tenké chichotavé hlasy tunajších sestričiek s bielymi čepcami na hlavách. Cítim ako je tam horúco, hoci tu je príjemne chladno, keďže hrubé kamenné múry sem tú horúčavu nepustia. Akosi viem, že je to len ilúzia, ale je taká skutočná a upokojujúca, že by som nedbal ponoriť sa do nej naplno a ostať tu aspoň pár mesiacov. Vyrušili ma však kroky na schodoch a tak sa preberám zo zasnívania, zosadám z postele a presúvam sa do izby hneď cez chodbu.

Zisťujem, že to je kúpeľňa a z jej zariadenia chytám tak trochu paniku a okamžite ma prechádza túžba ostať tu dlhšie. Podľa popisných textov na stene, bola táto kúpeľňa v dobách minulých zjavne multifunkčnou miestnosťou a v prípade potreby mohla slúžiť ako kúpeľňa a mučiareň zároveň.

Nechať sa ponoriť do vane zakrytej dreveným vrchnákom s tým, že mi nad hladinu bude trčať len hlava, môže byť príjemné v dnešnej horúčave a možno tak na pol hodinu, ale byť tak ponorený celý deň mi už príde viac ako mučenie než telesná očista.

Ako vidím, naozaj je lepšie byť bláznom dnes, než v neďalekej minulosti. Aby som zo seba striasol temné chmáry týchto terapeutických postupov, presunul som sa radšej von do záhrady za Vincentovým oknom. Je takmer presne taká ako som si ju predstavil, keď som sedel v jeho izbe. Nie je obrovská, ale ani stiesnená a pôsobí usporiadane a pokojne. Okrem malých lánov levandule a viniča ťahajúceho sa pri stene ústavu je tu ešte pár olív a čerešní a v jednom kúte malé políčko vlčieho maku.

Ten je tu pravdepodobne neúmyselne a vyrástol asi na neobrobenej časti záhrady, no momentálne je jej najfarebnejším a najsýtejším prvkom, ďaleko predbiehajúcim aj trsy fialovej levandule. Prekvapivo, tu v záhrade už nemám podobné pocity a ilúzie ako vnútri v ústave. Je to pekná, úhľadná záhrada, z ktorej však viac cítim prácu než len relax večne vysmiatych bláznov. Keďže som však na dovolenke, tak ma pocity evokujúce prácu okamžite nasmerujú k odchodu a tak zamávam posledné zbohom Vincentovi, ktorý sa predsa len na okamih mihol v svojom okne a poberiem sa k východu. Ako inak, cesta k východu vedie ešte cez obchodík so suvenírmi, aby ani zábudliví turisti neodišli bez prevetrania svojich peňaženiek. Ani ja som nakoniec neodolal a kúpil som si na pamiatku aspoň tričko s jedným Vincentovým obrazom s pokrúteným olivovníkom.

Vonku ma už čakali unudené dievčatá, keďže archeologickú expozíciu aj olivový háj mali už niekoľkokrát prejdené, zjavne som bol u Vincenta výrazne dlhšie než Lucka predpokladala. Nepovedala však ani slovo, lebo vedela, že som sa sem naozaj tešil. Nasadli sme teda do auta a ja som jej cestou samozrejme všetko vyrozprával a celý ústav dopodrobna popísal. Spomenul som tiež chichotajúce sa sestričky v záhrade aj Vincenta samotného ako sa mihol v okne svojej izby, keď som mu zamával na rozlúčku. Môj výlet do blázninca zhodnotila jednoducho, ale trefne, že by mi aspoň predĺžený víkend v podobnom ústave určite prospel.

Potom mi na oplátku Lucka porozprávala o archeologickej expozícii aj neďalekom olivovom háji. Teda vlastne skôr o tom háji, keďže archeologickú expozíciu predstavovalo len niekoľko antických portálov, ktoré si prešli za pár minút a keďže slnko tam bolo nekompromisné, presunuli sa po chvíli do olivového hája. Nízky olivový háj bol v tesnom susedstve môjho blázninca a poskytoval možnosť príjemnej prechádzky s množstvom slnečných aj tienistých úsekov. Na svoje si tam tak prišli všetci, aj Lucka s Airin, ktoré v tej chvíli hľadali skôr tmavé, chladné zákutia, aj miestne užovky a vretenice, užívajúce si horúce slnečné lúče v tichom a kľudnom prostredí. Samozrejme tiché a kľudné prostredie to bolo len do momentu ich vzájomného stretnutia, potom to už vďaka jačaniu a syčaniu všetkých zúčastnených, vyzeralo skôr ako súčasť vedľajšieho areálu, kde som sa v tom čase nachádzal ja. V každom prípade potom moje dievčatá strávili väčšinu času na lavičke na príjazdovej ceste k bláznincu až kým som si ich tam neskôr nevyzdvihol. Keď to tak zhrniem, tak ja vlastne ani nemusím chodiť na prehliadky blázincov, veď mne stačí ostať s mojimi dievčatami 🙂

Cestou späť sme si kúsok za Saint Rémy, v diaľke nad poliami, všimli obrys nejakého opusteného hradu na kopci a rozhodli sme sa tam ešte na chvíľu zastaviť a v kľude sa poprechádzať jeho prázdnymi tichými uličkami. O tom však až v ďalšej kapitole.