… alebo gaštanový raj s nebezpečnými dôchodcami.
Veľa ľudí asi nevie, že v Provensálsku sa nedarí iba jeho typickým plodinám ako sú olivy, hrozno, levanduľa či hľuzovky, ale napríklad aj gaštanom. Áno, tým gaštanom, ktoré si vždy na jeseň horúce prehadzujeme z ruky do ruky, keď si ich pečené kúpime v malom papierovom sáčku v stánku na námestí. No a práve gaštany sú typické pre ďalšie provensálske mestečko Collobrieres, ktoré sme sa rozhodli tiež navštíviť. Leží len asi 40km západne od Saint Tropez, ale napriek svojej relatívnej blízkosti k moru, je obklopené tak hustými lesmi a cesta k nemu je vďaka svojej krivolakosti taká dlhá, že keď k nemu dorazíte, máte pocit, že ste už hlboko vo vnútrozemí. Aspoň teda tak sme to videli my s Luckou a Airin, keď sme sa jedno ráno vybrali na výlet do tohto gaštanového kráľovstva.
Na krivolaké cesty Provensálskom sme už boli zvyknutí, takže nám to neprišlo v ničom nové, ale zaujalo nás to, že cesta bola občas taká úzka, že stredovú čiaru nahradili dve krajné prerušované čiary a tmavá zákrutovitá cesta tak okamžite dostala podobu zvlneného filmového pásu. Cítili sme sa ako movie stars preháňajúce sa surrealistickou filmovou cestou na stránkach nejakého brožovaného komixu z tridsiatich rokov minulého storočia.
Ako sme sa takto filmovým pásom pomaly blížili ku Collobrieres, stále viac a viac sa objavovali značky upozorňujúce na riziko lesných požiarov. Pochopili sme, že dôvodom nie je len tunajšia suchá a horúca klíma, ale aj skutočnosť, že tieto lesy sú pre tunajších ľudí ich hlavnou obživou. Teda presnejšie povedané, to čo v nich rastie. Sú to predovšetkým gaštany, ale taktiež korkové duby, ktoré vidíme takmer na každej zákrute, doráňané od nožov lesných robotníkov, ktorí ich takto zaživa „sťahujú z kože“ vždy, keď im dorastie nová kôra, ktorú my poznáme už len ako hotové korkové vrchnáky do fliaš či ako mäkkú prírodnú podlahu. Pohľad na tie doráňané duby je naozaj smutný a naoko to pôsobí ako následok silného požiaru, akoby sa tadiaľto prehnalo nejaké horiace auto a spálilo všetkým stromom pri ceste kôru do výšky dvoch metrov. S takmer depresívnymi pocitmi pokračujeme ďalej a až keď za sebou zanechávame tento korkový úsek cesty, vytratia sa z nás aj tie temné depresívne pocity.
Do Collobrieres sa nakoniec dostávame ešte pred začiatkom siesty, takže si ho môžeme vychutnať aj s jeho turistickým ruchom, no treba povedať, že to je len taký malý rúšok a nie ozajstný ruch, čo nám však len vyhovuje. Zaparkujeme na kraji mestečka pod upravenými platanmi, hneď vedľa tienistého ihriska na petanque, čo mi robí trochu vrásky na tvári. Keď si totiž predstavím tých vyhecovaných starčekov posilnených neriedeným pastisom ako zaostrujú svojich 8 dioptrií smerom k malej drevenej guličke a z celej sily k nej hádžu tie veľké kovové gule, tak som si nie istý či je to pre autá okolo ihriska úplne bezpečné. Pre istotu ešte kontrolujeme či nie sú nablízku nejaké cedule upozorňujúce na petanque ihrisko a zbavujúce hráčov zodpovednosti za prípadné škody. Nič však nenachádzame a tak sa rozhodneme veriť pevnej ruke a bystrému zrazu miestneho klubu dôchodcov a s nekľudnou dušou vyrážame na obhliadku tohto gaštanového mesta.
Na rozdiel od iných malých provensálskych mestečiek, mám pocit, že Collobrieres nežije len z turizmu a len pre turistov. Vidieť tu veľa domácich, ktorí tu zjavne žijú svoj bežný život nespojený s turizmom. Chcem tým povedať, že je tu viditeľný aj taký ten štandardný ruch malého mesta, hoci to neviem nejako exaktne popísať, prečo sa mi to zdá ako neturistický ruch. Ale vidieť to napríklad hneď v prvej, vcelku širokej ulici, kde štyria chudí, vráskaví a doširoka vysmiati penzisti s brigadírkami na hlavách, majú priamo na ulici vyložený kuchynský stôl, za ktorým sedia, hrajú karty a popíjajú pastis. Asi to takto robia už dlhé roky, lebo im pri popíjaní pastisu neprekáža ani doobedná horúčava, ktorá opäť rozpaľuje všetko navôkol. Ich tváre a vlastne oni celí sú takí zvráskavení, že ma to vyslovene láka si ich odfotiť, ale radšej to neriskujem, ešte by to zabalili s kartami a išli hrať k parkovisku petanque a to by pre nás mohlo zle skončiť.
Pokračujeme teda ďalej a postupne dospievame k záveru, že Collobrieres je asi najfarebnejšie a farebne najsýtejšie mestečko aké sme v Provensálsku zatiaľ videli. Je to možno aj tým, že veľa domov je tu udržiavaných či len nedávno opäť namaľovaných a tak je farba ich stien a okeníc sýta, svieža, ešte nevyblednutá. Aj tu prevládajú teplé farby stien a pestré pastelové farby okeníc a všetko je to doplnené množstvom kvetov na uliciach, pred domami, na schodoch či v oknách. Vďaka žiarivým slnečným lúčom a vcelku širokým, vzdušným uličkám si tú farebnú pestrosť môžeme dosýta vychutnať.
Najviac sa mi páčilo ako si Lucka padla do oka s jedným kamenným domom s pastelovo zelenými okenicami. Lucka má zelenú farbu rada a ako sme tak blúdili hore dole uličkami, tak sme sa nejakým zvláštnym kúzlom vždy dostali naspäť pred ten dom zo zelenými okenicami. Lucku to vždy potešilo, no mne to už začalo byť podozrivé a tak som ju aj s Airin ťahal radšej preč, nech z toho nakoniec nie je Blair Witch po francúzsky.
Prešli sme preto trochu bokom, k námestiu s dvojradom veľkých platanov, ktoré z neho robili príjemné tienisté miesto na oddych. Na jeho okraji stál zaparkovaný biely Renault z dôb ďaleko minulých a vyzeralo to tak, že tu stojí už aspoň posledných 40 rokov. Nie že by to bol nejaký vrak, to nie, práve naopak, pôsobil udržiavaný a stále plne funkčný a pojazdný a čo je najdôležitejšie, úplne do tohto prostredia zapadol a dotváral jeho historickú atmosféru. Pohľad naň vo mne rozprúdil fantáziu a preniesol ma v mysli do neskorších povojnových rokov až by mi prišlo úplne prirodzené ak by spoza rohu vyšla vysmiata mládež v zvonových nohaviciach, smerujúca do blízkeho tanečného klubu.
Tok mojich myšlienok však zastavilo temné zachripenie, akoby si to auto chcelo odkašlať, nasledované tenkým piskľavým kovovým zaškrípaním. V tom momente som bol presvedčený, že dom so zelenými okenicami nie je jediným tajomným tvorom tohto mestečka a rýchlo som sa snažil spomenúť si, aká automobilová značka bol upír Nosferatu. Kým som však stihol pokračovať v svojich upírskych myšlienkach, Lucka s Airin sa na mne už výborne bavili a následne povedala Lucka Airuške iba „môžeš“. Tá s natešením vyskočila, dobehla k starému upírskemu autu a s vrtiacim chvostom začala štekať. Spod auta sa v tom momente opäť ozvalo to kovové zaškrípanie, ale tentoraz to znelo skôr ako besné škrabanie pazúrov po plechovom podvozku auta. Sekundu či dve na to, vyštartovala spod auta dovtedy tam spiaca mačka a v behu sa neustále obzerala či za ňou Airin beží, alebo nie. Tá si však len sadla a stále vrtiac chvostom na mňa pozrela štýlom – nepreháňaš to niekedy s tou uletenou fantáziou? V duchu som jej dal za pravdu a aby som jej ani Lucke nedal šancu ešte viac si zo mňa uťahovať, zavelil som na odchod.
No ale Collobrieres by sme nemohli opustiť bez toho, aby sme sa bližšie nezoznámili s tunajšími hlavnými vývoznými artiklami – gaštanmi a korkom. Samozrejme predpokladám, že pestovanie, zber a spracovanie korku sa neobmedzuje len na výrobu suvenírov, ale my sme ho tu videli len v tejto forme. Výrobky z neho mali v každom obchodíku so suvenírmi a išlo predovšetkým o rôzne misky, misy, doštičky na krájanie, podnosy a podobne. Ale netreba si to predstaviť v tej podobe ako poznáme korok zo štupľov fliaš, toto vyzeralo skôr ako výrobky z dreva, len boli oproti nášmu očakávaniu o dosť ľahšie. Keďže však ich cena evokovala skôr striebro než drevo, povedali sme si, že rovnako dobre na to môže sadať prach aj tu a ušetrené peniaze sme radšej použili na gaštanovú zmrzlinu. Teda presnejšie povedané na gaštanové všetko. Na kraji Collobrieres, neďaleko nášho parkoviska stojí gaštanová fabrika, kde spracovávajú gaštanovú úrodu z okolitých lesov a robia tam z nich naozaj asi všetko čo sa dá jesť. Od gaštanovej zmrzliny, cez mäkké cukríky v tvare gaštanov, bonboniéry až po gaštanové pyré sladené aj čisté, ktorého sme kúpili asi dve kilá. Sladené bolo veľmi sladké a čisté zasa nebolo sladké vôbec, tak sme kúpili také aj také a potom sme si to miešali dokopy, mňam 🙂 Takto gaštanovo presladení a z pastelových farieb mesta veselo naladení, sme prišli až k autu, kde sme si zhlboka vydýchli, pretože petanquisti mali dnes zjavne voľno. Na aute totiž neboli žiadne stopy po oceľových guliach a tak sme sa mohli spokojne naložiť a vyraziť na večernú cestu domov, teda do Bairols.
