… alebo kráľovstvo kameňa, nad zeleným morom zbudované
Všetky provensálske mestá či mestečká, ktoré sme zatiaľ navštívili, mali niečo spoločné a v niečom sa líšili. Tým spoločným prvkom je fakt, že sú to všetko kamenné mestá z ktorých dýcha história na každom kroku. Naozaj, ak by ste tu chceli natočiť nejaký historický film, stačí ak necháte z mesta vyparkovať všetky autá a ľuďom poviete, nech vytiahnu z truhlíc a perinákov šaty po babičke a je to, nič iné robiť netreba. Kulisy sú tu postavené už niekoľko storočí.
No a v čom sa naopak tunajšie mestá líšia? Minimálne v tom, do akej miery sú ponorené do okolitej zelene či naopak ako vysoko na kopci nad okolitou krajinou sú postavené. Náš dnešný cieľ mestečko Gordes vyzerá ako skalnatý poloostrov vyššie položenej pevniny zasahujúci hlboko do okolitého mora zelených lesov, levanduľových polí, viníc a olivových hájov. To zvlnené zelené more pod mestom, ťahajúce sa do diaľav, kam až oko dovidí, je pre tento kraj úplne bežné, no veľké kamenné mesto pokrývajúce celý tento pevninský poloostrov je vcelku unikátne. Na tunajšie vidiecke pomery ide o väčšie mesto, a tak okrem štandardného turistického zázemia v zmysle hotelov, kaviarní a reštaurácii tu nájdeme aj múzeum, divadlo, amfiteáter, kliniku, či veľký starý cintorín. A samozrejme tiež plno obchodov so suvenírmi a miestnymi produktami. Vyzerá to tak, že cez letnú sezónu to tu musí byť plné turistov, pretože ešte pred vjazdom do mesta nás víta obrovské prašné odstavné parkovisko s kapacitou možno aj niekoľko stoviek áut. My ako vždy parkujeme s ohľadom na odhadovaný pohyb tieňa tak, aby sme pri návrate na parkovisko nemuseli pol hodinu vetrať auto a vyhadzovať z neho upečené mušky, chrústov a inú chrumkavú hmyziu háveď. Aj keď, možno by sme tie upečené okrídlené kúsky mali vždy radšej pozberať do papierového sáčku a mať ich ako proteínové chrumky na cestu 🙂
Zanechajme ale tieto kulinárske myšlienky a poďme radšej na obhliadku kamenného kráľovstva Gordes. Kameň má pre Gordes totiž ešte väčší význam ako pre ostatné provensálske mestá a mestečká. O tom ale až o chvíľu.
Ako vždy, tak aj tu, sme hneď po vojdení do mesta začali hľadať najdôležitejší prvok všetkých našich destinácii – WC. A treba povedať, že tentokrát nám to hľadanie dalo naozaj zabrať, keďže označenie toaliet nebolo nijako výrazné a vyzeralo to skôr ako bežný vchod v súvislom bloku domov v uličke hneď na kraji mesta. Ale našli sme ho a tak, keď sa teraz už aj Lucka spokojne usmieva, môžeme vyraziť a v kľude preskúmať samotné Gordes. Jediná, kto toto naše toaletné šialenstvo nechápe, je Airin. Veď trávy, kríkov a inej zelene je v každom meste neúrekom, tak čo sa vždy chodíme skrývať do nejakých búdok? Ani sa jej to však nesnažíme vysvetliť, asi by našu hanblivosť a hygienické požiadavky aj tak nepochopila a tak ostávame každý pri svojom, my hľadáme WC búdky a Airuška trávniky.
Hlavnou ulicou už po chvíli vchádzame na veľké otvorené priestranstvo, čo je vlastne niečo ako križovatka a námestie zároveň. Od tohto bodu sa však už ponárame do malých kamenných uličiek, no na rozdiel od niektorých iných provensálskym miest, tu mám stále pocit, akoby sme sa prechádzali v nejakom stredovekom hradnom opevnení. Možno je to aj tým, že Gordes má aj svoj vertikálny rozmer, keďže je postavené na skalnatom kopci, ktorý pokrýva odspodu až navrch a tak takmer stále chodíme buď hore, alebo dole a jednotlivé úrovne mesta pôsobia ako hradné okruhy. Ale je to možno aj vďaka väčšej výške tunajších budov. Vďaka ním tu nie je núdza o tmavé a studené zákutia uličiek, ktoré celkom efektívne kompenzujú permanentné stúpanie do schodov tým, že chladia naše rozhorúčené telá. Aj keď treba povedať, že Airin by asi prijala, keby ešte z každého domu vystrčili do ulice otvorenú chladničku, pretože iba pasívne chladenie pomocou tieňa je pre ňu zjavne nedostatočné. A myslím, že to takto nevníma iba ona, pred chvíľou sme totiž videli ako si jeden udychčaný baset na schodoch prišliapol jazyk, ktorý si už od horúčavy ťahal po zemi. Chúďa malé štvornohé, asi by sme aj my mali Airušku na dlhšiu chvíľu vtiahnuť niekam do tieňa a dať jej aj poriadne napiť. Našťastie sme práve prechádzali okolo malej kaviarne so psom ležiacim na pelechu vo dverách a povedali sme si, že toto bude pre nás vhodné miesto na chvíľu chladivého oddychu. Tak sme tam teda vošli.
Prechod z ostrého slnečného svetla ulice do tmavej kaviarne vyzeral, akoby zrazu niekto zhasol a ocitli sme sa v temnej chladivej jaskyni. Po chvíľke si však naše oči privykli na šero, ktoré tu vládlo a mohli sme sa tak rozhliadnuť, kam sme to vlastne vošli. V prvom momente som si pomyslel, že sme sa pomýlili a namiesto kaviarne sme vošli do múzea. Z nábytku tam boli len tri či štyri stolíky, kuchynská almara a barový pult, takže na kaviareň nič nezvyčajné. Čo ma ale zarazilo bola skutočnosť, že vnútri to vyzeralo ako kaviareň z čias Ľudovíta XIV. Od starožitných stoličiek, obrazov zavesených na stenách, maľovaného porcelánového riadu až po strieborné lyžičky, ktoré sme dostali ako súčasť kávového servisu. Skrátka som mal pocit, že sme sa ocitli v dobe Angeliky markízy anjelov a Joffrey de Peyraca a čakal som, že nás obslúži šarmantná čašníčka v bielej nariasenej blúzke a šatke uviazanej v dlhých hustých vlasoch. Na Luckinu škodoradosť nás však namiesto mladej vysmiatej Francúzky zo sedemnásteho storočia prišiel obslúžiť usmiaty asi tak osemdesiatročný čašník. Vedel po anglicky a tak sme okrem objednania kávy zistili aj pár zaujímavých informácií o kaviarni samotnej. Čašník bol jeden z dvoch bratov, spolumajiteľov kaviarne, ktorí sa sem prisťahovali podľa jeho slov už veľmi dávno, pradávno. Zapáčilo sa im tu, a tak si otvorili túto kaviareň, ktorá už dlhé roky predstavuje celý ich život. Z nich dvoch aj z toho zariadenia kaviarne bolo naozaj cítiť, že pre nich znamená oveľa viac ako len prácu. Ani jedna vec, ktorú tam vnútri mali, nebola anonymná, pôsobilo to tak, že každý hrnček či strieborná lyžička mali za sebou nejaký príbeh a všetky tie príbehy sa stretali u tých dvoch starých bratov, ktorí vlastne vyzerali rovnako historicky ako všetko to vybavenie okolo. Vôbec by som sa nečudoval, ak by priznali, že o kaviareň sa starajú už posledných 300 rokov a zatiaľčo vonku pred dverami sa menili dejiny, tak tu vnútri u nich v kaviarničke zostalo všetko stále rovnaké. Tá nemennosť tunajšieho prostredia a vecí okolo, vo mne vyvolávala pocit pokoja, pohody a určitej istoty. Bolo to príjemné a upokojujúce posedenie, ale vonku nás čakal neprebádaný zvyšok Gordes, tak sme sa po čase rozlúčili a vyšli späť na slnkom zaliatu ulicu.
Hneď za hradbami (aspoň tak na mňa tie hrubé steny domov pôsobili) sme objavili strmé kamenné schody zostupujúce k malému amfiteátru, ktorý v minulosti pravdepodobne slúžil na miestne divadelné predstavenia, no dnes to vyzeralo skôr na open air kino, keďže tam bolo natiahnuté obrovské premietacie plátno a pristavené množstvo stoličiek. Bohužiaľ sme nemali toľko času, aby sme tu počkali do večera a zistili o aké predstavenie či film naozaj pôjde. No verím, že atmosféra tohto otvoreného amfiteátra s oblohou plnou hviezd nad hlavou, musí byť v noci úžasná. Keď sme sa už takto vyslobodili z pevného zovretia tých vysokých kamenných domov a uličiek, naskytol sa nám zrazu vzdušný a nedozierny pohľad na okolitú krajinu ležiacu pod nami. Bolo to ako uvoľňujúci nádych po vynorení sa spod morskej hladiny. Nie že by sme sa uprostred tých kamenných uličiek cítili nejako stiesnene, ale toto bol taký vizuálny dojem šíreho priestoru a slobody, že to s tými malými uličkami skrátka príliš ostro kontrastovalo. A aj keď to zasa raz vyzeralo ako zelené more rozprestierajúce sa kam len oko dovidí, ten pohľad nebol fádny, pretože pri lepšom zahľadení, sa ten jednoliaty zelený obraz rozpadol na mozaiku drobných farebných sklíčok. To čo vyzerá ako zelené more, je v skutočnosti mozaika nízkych lesov, levanduľových lánov a slnečnicových polí, doplnená širokými vinicami či olivovými sadmi a pomedzi to všetko roztrúsenými kamennými usadlosťami. Človek by sa na to mohol pozerať aj hodiny v kuse a stále by nachádzal ďalšie a ďalšie sklíčka tejto mozaiky, ktoré si zatiaľ nevšimol a ktoré ho práve niečim zaujali.
Keď sme sa do sýtosti nabažili týchto dychberúcich pohľadov na šíru a pestrú krajinu, opäť sme sa ponorili do kamenného srdca mesta a okrem mesta samotného sme obdivovali aj malé obchodíky a to čo ponúkali. Páčilo sa mi totiž, že okrem typických suvenírov sme tu mohli nájsť aj veľa praktických vecí do domácnosti či záhrady. Mám rád, keď sa takto dajú kúpiť veci, ktoré sú späté s týmto mestom či regiónom (tradíciou, tvarom, použitím či materiálom) ale zároveň na nich nie je napísané „Provence, Hand made, alebo Pozdrav z Francúzska“. Pôsobia na mňa viac autenticky a predstavujem si, že ich tvorca vyrábal pre reálne použitie a nielen pre účely postavenia na poličku či pripevnenia na chladničku.
Nakoniec nás uličky vypľuli naspäť na námestí, z ktorého sme prišli a tu sme si spomenuli, že nás predtým zaujala šípka ukazujúca k miestnemu cintorínu. Cintoríny dokážu byť zaujímavými miestami na prechádzku, pretože sú ako pokojné mestské parky bez hluku áut či vykrikujúcich turistov. A ak je to navyše starý cintorín s murovanými rodinnými hrobkami, tak častokrát pôsobí dojmom samostatného kamenného mestečka. Také cintoríny sme videli napríklad na Korzike, ale tento tu je skôr ten parkový prípad. Dnu vchádzame cez veľkú kovovú bránu a ďalej pokračujeme takmer bielym, upraveným, štrkovým chodníkom.
Cintorín je rozdelený na viacero priestranných štvorcových či obdĺžnikových častí, ktoré sú navzájom oddelené aspoň tri metre vysokými a možno aj meter širokými stenami živého plota. Keby sme sa naň pozreli z výšky tak by celý cintorín vyzeral asi ako štvorčekový papier. Užívame si relatívne ticho, ktoré tu vládne a pri kráčaní štrkovým chodníkom počujeme iba chrúmanie kamienkov spod našich nôh. Pri bližšom pohľade si však všimneme napríklad aj to ako slnko na biely chodník kreslí ostrý tieň hradnej veže s oceľovým mostom cez rieku, hoci v realite je to len ďalší vytesaný náhrobný kameň a reťaz zábradlia na kraji chodníka. To sa len pražiace slnko spolu so starým cintorínom pohrávajú s našou fantáziou. A tak sa takto prechádzame a domýšľame si, čo ktorý tieň predstavuje a tešíme sa z toho ako malé deti.
Napriek tomu, že jednotlivé časti cintorína sú celkom priestranné, stále máme pocit, akoby sme chodili v bludisku. A Airin si to asi myslí tiež, lebo sa nám zase stratila z dohľadu a zjavne ju to vôbec netrápi, respektíve ju to možno práveže teší. Keďže sme však na ňu tu na cintoríne nechceli kričať, tak sme ju len mlčky začali hľadať. Postupne sme prešli už celý cintorín, no Airušky nikde. Začínali sme sa o ňu báť, či niekde nespadla, alebo či sa nezasekla medzi nejakými tujami, keď sa predierala z jednej časti cintorína do druhej. Zrýchlili sme preto naše hľadanie, keď v tom sme ju zahliadli. Cez skulinku v živom plote, o ktorom sme si mysleli, že to je už hranica cintorína, za ktorou je ulica, sme ju uvideli ako sedí pri malom bielom náhrobnom kameni. V tom momente nám spadol kameň zo srdca, keďže sme videli, že je v poriadku. No chvíľu na to sme zistili, že to až tak v poriadku nie je, lebo do danej časti cintorína neviedol cez ten vysoký a hrubý živý plot žiaden priechod, tak ako do ostatných častí. Dlho sme nevedeli pochopiť kadiaľ sa tam Airin predrala, až sme nakoniec, úplne v rohu jednej strany živého plota, ten priechod našli. Bol už takmer úplne zarastený a ak sme ním chceli prejsť, museli sme sa dnu pomedzi husto rastúce konáriky doslova pretlačiť.
Vyzeralo to tak, akoby v tejto časti cintorína už roky nikto nebol. Bola oveľa menšia než ostatné, bolo tu len pár starých hrobov s nahnutými či dokonca spadnutými kovovými krížmi a jeden malý biely mramorový náhrobný kameň s vytesaným menom Felicite. Tráva tu bola vysoká po kolená, ale vyzeralo to, akoby už roky nerástla, akoby v nejakom momente uschla a odvtedy tu nič nové nevyrástlo, ale ani nikto tu uschnutú trávu nepokosil. Iba okolo toho malého mramorového hrobu nebola žiadna tráva, pretože jeho okolie bolo vysypané jemným bielym štrkom. A práve tam sedela Airuška, vôbec nás nevnímala, iba sa s naklonenou hlavou pozerala na malého slávika sediaceho na bielom mramorovom kríži. Spieval vysokým tenkým hlasom, tak ako zvyknú spievať všetci slávici, ale bolo na ňom niečo zvláštne. Airinku si vôbec nevšímal, akoby sa jej ani nebál, hoci sedela len nejakého pol metra od neho. A po chvíli sme si uvedomili, že vlastne nespieva rovnako ako ostatní slávici, on totiž spieval tak nejako smutne, pomaly a ťahavo. Ako sme však podišli bližšie, štrk na chodníku nám pod nohami zachrapčal, slávik prestal spievať, pozrel našim smerom a rýchlym zamávaním krídel odletel preč. Až vtedy si aj Airin uvedomila našu prítomnosť, postavila sa a s vrtiacim chvostom dobehla k nám. Zvedavosť nám nedala, tak sme aj my podišli k tomu malému bielemu hrobu a na mramorovom kríži pod menom Felicite sme našli už len ťažko čitateľným písmom napísanú jedinú vetu: “Ani meno ti šťastie nezaručí, ak ti ho osud nepraje“. Nič ďalšie tam nebolo a tak nevieme či bola Felicite obeťou tragickej lásky, alebo ju postihlo iné nešťastie. V každom prípade to vyzeralo tak, že okrem toho slávika a teraz aj Airušky, ju sem nechodí nikto navštevovať, priniesť jej na hrob kvety, alebo pri nej len tak chvíľu postáť. No čo, snáď sa teda potešila aspoň z našej prítomnosti. Zobrali sme Airin na vodítko, predrali sa naspäť cez živý plot na hlavný chodník vedúci k bráne a s nejasnými pocitmi sme tento starý, tichý cintorín opustili.
