… alebo hŕba kameňa na dedinu premenená
Opustením starého cintorína v Gordes však náš dnešný výlet ešte neskončil. Ako som už spomínal, pre Gordes má kameň špeciálny význam a to nielen v prítomnosti, ale už od dávnej minulosti, kedy na rozdiel od dneška predstavoval takmer výhradne jediný stavebný materiál. Dnešný výlet preto pokračuje ešte pár kilometrov od Gordes, kde sa nachádza skanzen plný kamenných bories. Bories sú vlastne staré domčeky, v akých tu ľudia žili pred dávnymi vekmi, vyzerajú ako obrovské kamenné úle s malými otvormi namiesto okien a nejde o osamotené stavby nejakých uletených starovekých architektov, ale tvorili tu v minulosti celé dediny. No a jedna takáto kamenná dedina pozostávajúca z mnohých bories je aj tu kúsok od Gordes a slúži ako skanzen pre turistov, aby sa mohli prísť pozrieť a skúsiť si precítiť ako sa asi v týchto kamenných stavbách v minulosti žilo.
Parkujeme asi kilometer pred skanzenom, na mieste, kde nejaký recesista zapichol do zeme stĺpik so značkou parkoviska a odvtedy tento prašný olivový, koreňmi prerastený háj funguje ako oficiálne parkovisko, napriek tomu, že pre dané účely je zjavne nevhodný. Od parkoviska pokračujeme dlhou, kľukatou a slnkom vysušenou cestou medzi olivovníkmi, občas lemovanou vysokým a hrubým kamenným múrom. Lucka naň hneď vyskakuje a pokračuje takto s nadhľadom ďalej. Vďaka tomu po chvíli zisťujeme, že prašná cesta vlastne vedie pomedzi malé usadlosti a tie olivové háje sú ich súčasťou. Pravdepodobne aj preto je parkovisko ku skanzenu na začiatku tejto „olivovej záhradkárskej osady“ a nie na jej konci. Takto tu miestnych obyvateľov nevyrušuje neustále prúdiace množstvo áut, ich výfukových plynov ani kúdoly prachu dvíhajúce sa z cesty a sadajúce na všadeprítomné olivovníky.
Prach a horúce slnečné lúče nám z tejto cesty robia peklo na zemi, ale nakoniec prichádzame ku skanzenu ešte predtým ako by sme stihli pomrieť smädom a upečením. Našťastie môže ísť dnu aj Airuška, našťastie pre tetu v pokladni, pretože inak by ju počas našej prehliadky skanzenu dostala do opatery, keďže v tejto horúčave by sme ju predsa nemohli nechať vonku ani v aute. Tešíme sa preto my aj teta pokladníčka a vychádzame druhou stranou vstupnej budovy von do skanzenu.
Tak a sme tu, bude to znieť možno divne, ale ako prvé ma zaujalo to, že z kameňa tu nie sú len domy, ale aj vysoké múry či malé múriky okolo nich, respektíve všetko na čo bol kameň ako stavebný materiál vhodný. Treba však povedať, že to má svoju logiku. Celé tunajšie podložie je zložené z lámajúcich sa kameňov a tak sa tu stavebný materiál povaľuje všade navôkol a v neprebernom množstve. Stačí ho len pozbierať, v prípade potreby osekať do požadovanej veľkosti a tvaru a následne použiť ako staroveké lego kocky.
Napriek tomu, že táto kamenná dedina vyzerá na prvý pohľad ako vystrihnutá z Flinstoneovcov, verím tomu, že v skutočnosti tu ľudia žili ešte v čase, keď sa už rozrastal aj neďaleký Gordes. Len toto tu je dedina, vidiek a tak tu v jednom bory žili ľudia a vo vedľajšom mali prasce či hydinu. V každom prípade je kameň ako stavebný materiál pre tento región naozaj vhodný, keďže zimy sú tu mierne a tak nevadilo, že cez špáry pomedzi kamene uniká teplo a naopak letá sú tu extrémne horúce a hrubé kamenné múry tak ponúkajú príjemný chládok ľuďom aj zvieratám.
Prekvapivo však nie sú jednotlivé bories iba nahrubo naukladané kamene do tvaru úľa, ale sú to vcelku premyslené stavby, vnútri často štrukturované do viacerých výškových úrovní, prípadne sú to štandardne poschodové domy s kamennými schodiskami z vonkajšej strany. Keďže v každom dome pálili drevo, či už na kúrenie, alebo na prípravu jedla a väčšinou nemali komíny, tak mali dômyselné systémy odvádzania dymu pomedzi kamene. A kde nemali, tam im dym unikal jednoducho cez steny domu. Skrátka, vedeli kameň, ako všadeprítomný stavebný materiál, naozaj naplno využiť pre svoj každodenný život. Celý skanzen nie je veľmi veľký, prešli sme ho za menej ako hodinu a to sme vošli asi všade, ale variabilita zachovaných domov je dostatočne pestrá na to, aby sme si na základe našej prehliadky vedeli predstaviť dávny život provensálskych Flinstoneovcov.
Už sme sa pomaly blížili naspäť k východu, keď sa Airuška rozbehla k malej záhradke jedného z tunajších bory a ostala stáť na jej konci. Len tam tak stála, vrtela chvostom a pozerala na nás. Keď sme na ňu volali, ani sa nepohla, len nakoniec krátko a ticho zaštekala. Nevedeli sme čo nového tam našla, keďže aj v tom domčeku sme sa predsa boli pozrieť, ale keď nás tak volá, asi na to má dôvod. Prišli sme teda za ňou, na koniec tej malej záhrady, ale ani tam sme nič nevideli. Chytili sme ju na vodítko a chceli sme ju odtiahnuť preč, ale ona len opäť zaštekala a tentokrát sa pozerala smerom ku kamennému múriku záhrady. Vyložil som ju preto na múrik, aby videla, že za ním už naozaj nič nie je a v tom som si uvedomil, že za múrikom záhrada pokračuje. Vyzeralo to akoby ten múrik nebol pôvodný a záhrada bola voľakedy o pár metrov dlhšia a akoby neskôr týmto múrikom záhradu zmenšili a olivovníkmi zasadenými v takto „odrezanej“ zadnej časti navodili dojem, že v skutočnosti záhrada ďalej nepokračuje a olivovníky sú už súčasť iného pozemku. Čo tých ľudí viedlo k takémuto kroku? Prečo by sa pripravili o kus záhrady, do ktorého si navyše nenechali ani žiaden prístup? Alebo v utajenom kuse záhrady ukrývali nejaké tajomstvo? Ak áno, aké? V hlavách sa nám vynárali samé otázky, ale žiadne odpovede. Nakoniec sme sa na seba s Luckou spiklenecky pozreli a rozhodli sa túto záhadu preskúmať.
Dostať sa nepozorovane do tej utajenej časti záhrady však nebolo zrovna jednoduché. Kamenný múrik, ktorý sme potrebovali prekonať, bol viac ako meter vysoký a potrebovali sme sa na jeho druhú stranu dostať nielen my, ale aj Airin. Podarilo sa nám však vystihnúť chvíľu, keď boli všetci ostatní návštevníci z dohľadu, preliezol som múrik na druhú stranu a zložil som k sebe aj Airin. Ako posledná k nám preliezla Lucka, ktorá mala ešte pripravenú výhovorku (ak by ju niekto zahliadol), že nám tam Airuška preskočila za mačkou a my ju ideme pohľadať. Ako som spomínal, táto ukrytá časť záhrady mala na dĺžku len zopár metrov, ale hneď za múrikom rástli nahusto zasadené olivovníky a záhrada bola navyše taká zarastená, že spočiatku pôsobila ako hustá, hoci vysušená džungľa.
Keď sme sa však predrali za tú olivovú hradbu a po kolená vysokú suchú trávu a bodliaky, ocitli sme sa na malom voľnom priestranstve. Odtiaľto sme nikoho nevideli a ani nikto nemohol vidieť nás. Múrik aj olivovníky nás kryli zo všetkých strán a my sme mali zrazu pocit, že sme niekde úplne inde. A nebolo to len tým, že sme už nevideli okolité bory či iných návštevníkov skanzenu. Nie, bolo to aj tým, že sme si zrazu uvedomili, že stojíme na cintoríne. Na malom, starom, opustenom cintoríne. Akoby sme sa vrátili naspäť do Gordes a opäť sme sa predrali do tej zanedbanej časti cintorína s naklonenými a popadanými kovovými krížmi nad hrobmi. Ale tu bol iba jeden jediný hrob s malým kamenným krížom, vytesaným z tunajšieho bridlicového kameňa. A na tom kríži sedel slávik a spieval. Spieval presne tak smutne a ťahavo ako ten v Gordes a dal by som ruku do ohňa za to, že to bol ten istý slávik. V prvom momente ma až zamrazilo, ale keď som si všimol Airušku, ako pokojne podišla k tomu hrobu, sadla si a s naklonenou hlavou sa započúvala do spevu slávika, tak ma ten prvotný strach prešiel. Obaja s Luckou sme podišli bližšie, tentokrát sa slávik nevyplašil a ostal sedieť, no stíchol. Na kríži sme našli napísané iba meno Bastien a jedinú vetu „Aj keď ti šťastie svoje srdce odovzdá, nebude koniec tvojmu trápeniu, nie je totiž natoľko slobodné, aby sa zvykom predkov vzoprelo.“ Vtedy sme pochopili, že tu leží a navždy odpočíva dávna láska Fecilite z Gordes, Bastien. a my sa môžeme len domnievať, aká tragédia sa tu vlastne pred mnohými rokmi odohrala a prečo ležia títo milenci tak ďaleko od seba, hoci obaja zjavne v zabudnutí ostatných živých aj mŕtvych. A malý smutne spievajúci slávik je ich jediným spojencom, ktorý im aj po smrti pomáha v ich odlúčení.
Keď sme takto odhalili tajomstvo utajenej záhrady, s pokojom na duši sme zobrali Airinku a pohli sme sa k odchodu. Slávik stále ticho sedel na kamennom kríži, ale keď sme opäť zoskočili do otvorenej časti záhrady, slabo sme začuli ako znovu začal spievať svoju smutnú ťahavú pieseň, hoci sa nám zazdalo, že teraz je už trochu veselšia. Možno sa nám to len zdalo a možno to bolo tým, že sme spoznali príbeh Felicite a Bastiena. ktorý takto neupadne do zabudnutia.
Na otázku tety pokladníčky, ako sa nám prehliadka páčila, sme povedali, že veľmi aj keď o ten cintorín by sa mohli trochu viac starať. S nechápavým výrazom v tvári podotkla len „Aký cintorín? Žiadny cintorín tu predsa nemáme.“ To sme však už boli vonku na prašnej ceste k parkovisku a príbeh Felicite a Bastiena tak ostane len v našej pamäti. Predsa len, ktovie či by chceli, aby ich odpočinok narúšali hromady cudzích turistov.
