… alebo rally Bairols – hlavná cesta
Dnes je výnimočný deň. Majú sa k nám totiž pripojiť naši kamaráti Boris s Peťou a Zdenom. Prídu na dvoch motorkách a majú v pláne ostať s nami pár dní v Bairols a potom sa presunúť viac na západ Provensálska a obehať či presnejšie objazdiť si tam ešte nejaké ďalšie destinácie.
Pôvodne chceli vyraziť na cesty až začiatkom leta, ale presvedčili sme ich, že koniec jari bude vhodnejší, nebude ešte tak horúco ani tak veľa turistov na cestách a že si to teda viac užijú. A myslím, že si to v konečnom dôsledku aj naozaj viac užili, pretože o čo bolo menej tepla a turistov o to bolo viac zimy a dažďa. Aj keď, aby som to nepreháňal, z dvoch týždňov čo boli nakoniec na cestách, im pršalo len niečo viac ako sedem dní. No ale, aby som nepredbiehal, tak dnes majú ešte len prísť a my sa na nich už tešíme.
Oni sú vlastne taká partnerská trojica. Boris s Peťou sú taký ten normálny partnerský pár, akože Boris má rád Peťu a ona zasa jeho, no a Zdeno je Borisov motorkársky parťák a vždy od jari spolu vyrážajú na cesty na svojich motorkách. Toto bude asi jedna z ich najdlhších ciest a ťažšie to bude určite pre Zdena, pretože pôjde na motorke sám. V prípade zadného vetra mu takto bude fúkať na kríže a tiež nebude nikto v rukách cítiť, že Zdenovi už škŕka v bruchu a mali by teda zastaviť na obed. Naopak, keď bude unavený či ospalý Boris, tak ho môže Peťa štekliť, alebo mu klopkať na prilbu. My sa na nich tešíme všetci, ale najviac asi Airuška, lebo z nás dvoch tu už chytá ponorkovú chorobu.
Cez deň sme výletovali len tu v okolí, aby sme poobede boli už naspäť v Bairols, keďže Borisovci nevedeli presne odhadnúť, kedy sa im podarí doraziť. Predsa len to je zo Slovenska nejakých 1300km, nehľadiac na vrtochy počasia či potrebu si občas ponaťahovať stuhnuté kĺby, boľavý chrbát či usedený zadok. Boli sme preto len tu neďaleko v mestečku Clans, ktoré je od Bairols vzdušnou čiarou čo by kameňom dohodil, no po ceste je to takmer 20km. Pre bližšie vysvetlenie, najskôr musíme ísť štvrť hodinu prudkými serpentínami dole k hlavnej ceste a následne po prejdení pár kilometrov po hlavnej ceste musíme zase vyjsť ďalšími strmými serpentínami hore do Clansu. Keby si tie mestečká medzi sebou radšej natiahli lanovku, alebo visutý most, bolo by to peši ďaleko rýchlejšie, aj keď z pohľadu adrenalínu asi rovnocenné tým divokým serpentínam.
V Clanse dnes asi mali evakuačnú skúšku, pretože hoci sme tam prišli ešte dlho pred obednou siestou, tak nikde nebolo ani nohy a dokonca sme nestretli ani žiadnych psov či mačky, hoci práve na tie sa Airin tešila najviac. Najskôr sme si mysleli, že možno bude na námestí nejaký kultúrny program, alebo miestne trhy a všetci budú tam, ale aj námestie bolo vyľudnené rovnako ako zvyšok mestečka. Až som mal dojem akoby sme sa prechádzali nejakým skanzenom v čase mimo otváracích hodín. V každom prípade, mestečko to bolo pekné a na rozdiel od Bairols nebolo tak exponované na ostrom skalnom zráze, ale bolo skôr na takom miernom zalesnenom kopci a pocitovo to bolo o dosť priestrannejšie s ľahkým prístupom na zelené lúky v jeho okolí. Naozaj také príjemné, pokojné kamenné mesto, či skôr dedina, bez stresov a množstva turistov. Ideálne na pohodový týždeň či dva, rozloženie maliarskeho stojanu a relaxovanie so štetcom a paletou v rukách. Ach, zasa myslím na maľovanie, hneď by som to tu skúsil, ale budem asi musieť počkať ešte tých pár desiatok rokov na ten môj dôchodok.
Prestávam preto snívať a zamýšľam sa, že tú pohodu, ticho a kľud tu dnes môže spôsobovať aj tá evakuačná skúška či iný dôvod, prečo je tu dnes prázdno ako tri dni po vymretí ľudstva. Keď sme teda takto osamotení presnorili celé mestečko aj blízke okolie a začalo nám to pripadať naozaj ako v nejakom post-apokalyptickom filme, spomenuli sme si, že dole na hlavnej ceste sme prechádzali okolo reštaurácie, tak nám napadlo, že by sme tam mohli skočiť na kávu. Naložili sme teda seba aj Airin do auta, ešte raz sa neveriacky rozhliadli okolo a následne sme toto kamenné mesto duchov zanechali v jeho tichu a prázdnote.
Káva pri hlavnej ceste bola štandardne francúzska. Chcem tým povedať, že hoci sú Francúzi šikovní v mnohých oblastiach, tak príprava kávy to určite nie je. V tomto sa majú od svojich talianskych susedov ešte veľa čo učiť. Ale posedenie vonku na terase bolo príjemné, to im treba uznať. Teraz už len vytiahnuť peniaze, skočiť dnu zaplatiť, sadnúť do auta a vyraziť hore do Bairols, nech tam náhodou Borisovci neprídu skôr ako my. Ako sme si povedali, tak aj bolo a o malú chvíľu sme už s pískajúcimi pneumatikami rezali ostré zákruty smerom do Bairols. Tie pískajúce pneumatiky a rezanie ostrých zákrut však treba brať trochu s rezervou, keďže sme v skutočnosti boli radi, že sme to nekonečné strmé stúpanie cestou hore zvládli aspoň na dvojke a nemuseli sme sa tam štverať na jednotke 🙂
Keď sme vyšli k nášmu kamennému útočisku, nejako som nevedel nájsť kapsičku s foťákom, všetkými mojimi dokladmi a kľúčmi od domčeka. Prehľadali sme celé auto, ale kapsička akoby sa pod zem prepadla. Začal som si teda spätne spomínať, kedy som ju videl naposledy a došlo mi, že to bolo dole v reštaurácii, keď som z nej vyberal peniaze a išiel dnu zaplatiť. Nechal som ju vtedy na terase na stoličke, no keď som neskôr vychádzal z reštaurácie, Lucka s Airin ma už čakali pred vchodom a išli sme rovno do auta. Takže v prvom rade som Lucke oznámil, že je to jej vina, že ma vtedy nepočkali pri stole, kde som si kapsičku nechal a kvôli tomu sme prišli o kľúče od domu, foťák a všetky moje doklady. Mal som síce kópiu občianskeho, vodičského aj technického preukazu, ale samozrejme som si ich nechal uložené v kapsičke spolu s dokladmi, aby som ich náhodou niekde nestratil. Takže som prišiel o originály aj kópie naraz. Ako sa dalo čakať, Lucka vinu nepriznala, len mi vynadala, že som NNZZ, tzn. Nezodpovedný, Nerozmýšľajúci, Zábudlivý a Zbrklý a nech jej ukážem za koľko dám tú serpentínovú cestu dole. Takúto výzvu som samozrejme nemohol odmietnuť, v okamihu sme skočili naspäť do auta a dal som to za päť minút. No je pravda, že Airin nám počas tej divokej jazdy tri krát predvádzala zvukovú kulisu dávenia, našťastie naprázdno a ešte teda mám pocit, že dve serpentíny som zobral priamo šusom a nie po príslušných zákrutách. Ale nakoniec sme boli dole, nikomu sa nič nestalo a dokonca aj tie vetvičky, ktoré sme cestou nabrali na predné okno, stihli včas odpadnúť a tak nás nikto nemohol podozrievať, že sme išli dole neštandardne rýchlo a neštandardne priamo. No teda, iba ak by sa prizrel bližšie a videl by ako mi adrenalín tečie aj ušami.
Prejdením plytkého potoka sme si ešte uhasili pneumatiky, ktoré nám od tej rýchlosti začínali horieť a s prudkým zasyčaním a parou okolo kolies sme sa vyštverali na hlavnú cestu. Tu som, ešte stále nabudený adrenalínom, zošliapol plynový pedál na podlahu, akcelerácia nás zatlačila do sedadiel a až po prvú zákrutu, tzn. asi tak sto metrov, som mal pocit, že ideme rally Monte Carlo. Bohužiaľ, za prvou zákrutou sa tento pocit vytratil, pretože sme dobehli kolónu siedmych kamiónov, na čele ktorých kraľoval traktor s plnou vlečkou hnoja. Prejsť zvyšných 10km nám tak trvalo asi pol hodinu a v reštaurácii sme sa objavili voňaví, akoby sme práve z kravína vyšli. Bežal som hneď k stolu, kde sme predtým sedeli, ale kapsička tam nebola. Už som sa s ňou v duchu rozlúčil, ale pre istotu som sa šiel ešte dnu opýtať majiteľa reštaurácie, či tam tú kapsičku niekto nepriniesol. Ako sa tu občas stáva, tváril sa, že po anglicky nerozumie a keď som mu vysvetľoval rukami nohami čo hľadám, tak sa tváril, akoby v živote nevidel nás a nieto ešte moju kapsičku. Týmto som stratil aj poslednú nádej na jej nájdenie a otočil sa k odchodu. Vtedy sa však ukázalo, že majiteľ reštaurácie je veľký srandista, pretože s hurónskym smiechom vybral moju kapsičku spod pultu, podal mi ju a ešte ma pobádal, aby som si ju otvoril a skontroloval či v nej nič nechýba. On ju našiel, keď odpratával veci z nášho stola, a keďže sme dlho nechodili späť, tak sa pozrel dovnútra a našiel tam kľúče od domčeka, na ktorých bol prívesok s textom Bairols a tak pochopil, že kľúče sú od mestskej Gite v Bairols. Bol teda rozhodnutý, že keď sa pre kapsičku nevrátime, odvezie ju do Bairols sám. Napriek tomu, že som bol rád, že sa našla, nejako som sa nevedel naladiť na hurónsku vlnu smiechu nášho kapsičkového záchrancu, tak som iba poďakoval a s trochu nechápavým výrazom na tvári som vyšiel von za Luckou. Tá sa ma ako prvé pýtala čo sme sa tam tak nenormálne rehotali, ale keď uvidela, že nesiem kapsičku, tak bola rada a na viac sa nepýtala.
Uff a to som si myslel, že dnes si urobíme taký pohodový čas bez stresov a naháňania, aby sme boli fyzicky aj psychicky oddýchnutí a zrelaxovaní, keď prídu Borisovci. No čo, tak teraz rýchlo naspäť hore a mali by sme v domčeku aj trochu poriadok urobiť, nech to nevyzerá, že po pár týždňoch v ľudoprázdnych horách sme stratili všetky civilizačné návyky. Takže nakoniec, po uprataní a vyumývaní domu, vytrhaní buriny pred ním a odohnaní hadov za ním, sme usúdili, že sme plne nachystaní na privítanie nových spolubývajúcich. Lucka ešte pripravila ľahký letný šalát s bielym jogurtom a ja som skontroloval či je pastis uložený v chladničke. Všetko bolo pripravené, nachystané aj Airuška vykúpaná a vyčesaná. Byť tak rapperom so striebornou reťazou na krku, tak tú reťaz zavesím na borovicu pred domček, pridám sviečky a pár sklenných gúľ a môžeme rovno sláviť aj Vianoce. Viem, že ešte nebolo ani leto, ale mám pocit, že tie prípravy a upratovanie boli tomu adekvátne.
Najskôr sme si asi hodinu čítali knižky vonku na terase, potom sme šli na ďalšiu hodinku prebehnúť Airin a nakoniec sme zjedli ten pripravený šalát a ja už pokukujem po pastise v chladničke. Bude už takmer večer a Borisovci stále nikde. Rozmýšľame prečo sme nešli niekam na celodenný výlet a ja začínam poškuľovať aj po maliarskom stojane v kúte izby. Na moju smolu to však Lucka zaregistrovala, zavrčala a chcela po mne hodiť papuču. Našťastie jej však na papučiach leží Airuška a tak som nateraz zachránený. Do toho mi zazvoní mobil, volá Peťa, že už sú blízko a tak do dvoch hodín by mohli byť u nás, ale že to už bude tma, tak či im môžem dať nejaké záchytné body, aby vedeli kde odbočiť z hlavnej cesty. Dal som jej teda niekoľko tipov, čo si všímať, čo neprehliadnuť a kedy odbočiť hore do kopcov. Potom ako som zložil, sa Lucka začala chystať do postele. Keď som sa jej prekvapene spýtal čo to robí, tak mi len sucho a sarkasticky odvetila, že keď tí traja pôjdu podľa mojich tipov a odporúčaní, tak ich môžeme čakať najskôr zajtra na obed. Teraz som pre zmenu zavrčal a chcel hodiť papuču ja po nej.
V každom prípade, asi hodinu po zotmení sa Peťa ozvala opäť a bez pozdravu sa len nesmelo opýtala: „Marek, to tá skupina svetielok, čo sa hore na oblohe miešajú s hviezdami, to je ten Bairols, tam máme ísť?“ V prvom momente som jej chcel povedať, že „áno Peti, je to Bairols, ale nie je to konečná, odtiaľ je to ku nám ešte takmer rovnako vysoko a ďaleko ako teraz k tým svetielkam čo vidíš“. Predstavil som si však, že po týchto slovách hodia Boris so Zdenom motorky do jarku a všetci traja ostanú spať opretí o pätníky na kraji cesty. Zvolil som preto radšej diplomatické vyjadrenie a odpovedal iba na jednu časť jej otázky: „Áno Peti, to je Bairols, vidíš už to máte len kúsok, ideme Vám naproti na parkovisko“.
Sadli sme hneď do auta a ponáhľali sa dole do Bairols, aby sme tam boli skôr, než od hlavnej cesty dorazia Borisovci. Neprešli sme však ani pár metrov a v svetle reflektorov pred nami zažiarili oči nejakého divokého predátora. Lucka v momente vykríkla „pozor vlk!“ a ja som sa inštinktívne pozrel na zadné sedadlá či je Airin v poriadku. Na moje zdesenie tam však Airin nebola. Zabrzdil som a v okamihu sme obaja s Luckou vybehli z auta von, aby sme rýchlo našli našu úbohú Airušku a ochránili ju pred tým krvilačným vlkom. Ako sme však zistili, pred autom v svetle reflektorov nestál krvilačný vlk, ale naštvaná Airin, celá urazená, že sme na ňu v tom zhone zabudli. Bez slova si vyliezla do auta a ani sa na nás pri tom nepozrela. Na vysvetľovanie či udobrovanie však nebol čas. Mali sme to síce trochu kratšie, ale Borisovci mali ako bonus asfaltový povrch cesty a jasné krajnice, označujúce, kde je ešte cesta a kde už zráz a potenciálny pád do neznáma.
Na parkovisko sme však predsa len prišli prví a tak som si mohol pripraviť uvítanie a ďalšiu diplomatickú reč, ktorou im vysvetlím, že ich cesta tu naozaj ešte nekončí. Chvíľu na to už počujeme zvuk motoriek a onedlho vidíme ako sa k nám rýchlo blížia dva silné lúče svetla. Tak a sú tu, zastavujú, vypínajú motory a Boris namiesto pozdravu iba zahlási „ďalej už ani meter“. V tom momente zabúdam na svoju pripravenú diplomatickú reč a vyletí zo mňa len úprimné „no, ešte asi dva a pol kilometra do kopca lesom, bez asfaltu a verejného osvetlenia a sme tam“. Tí traja v prvom momente nevedia či žartujem, alebo to myslím vážne, tak sa s vydesenými tvárami a túžobným pohľadom otočia k Lucke. No tá sa len ospravedlňujúco pousmeje a bezradne pokrčí plecami. Odpoveďou jej je trojhlasné dlhé a bolestivé „niééé“. No ale čo sa dá robiť? Peťu berieme do auta, čo víta ona aj Boris, ktorému sa tak pôjde ľahšie do kopca a zákrut po kamenistej, koreňmi prerastenej a úplne tmavej ceste. Ideme prví, aby tí dvaja nešťastníci videli kam majú ísť a musím priznať, že keď sa nám občas na chvíľu stratili z dohľadu, naozaj som sa bál či len spomalili na poslednej zákrute, alebo aj s motorkami spadli niekam do strmej čiernej ničoty.
Ale sú to borci, zvládli to a tak nakoniec prichádzame všetci živí a zdraví do cieľa. Vystupujeme, vítame chalanov (s Peťou sme s zvítali už cestou v aute) a ponúkame sa, že im pomôžeme s batožinou. Chalani však stále sedia na motorkách, ruky na riadidlách a tvária sa akoby ani nechceli zosadnúť. S Luckou na seba nechápavo pozeráme či sa im tu nepáči, alebo chcú ísť motorky odparkovať niekam inam. Našťastie nás však Peťa rýchlo uvádza do obrazu a vysvetľuje, že chalanom za tie stovky kilometrov tak stuhli prsty na riadidlách, že musia najskôr počkať až hánky povolia a až potom sa budú môcť pustiť a zosadnúť z motoriek.
Tak my s Peťou nosíme veci do domu a chalani ďalej sedia na motorkách a čakajú. S odnesením posledného kusu batožiny sa im ako zázrakom konečne uvoľňujú hánky na rukách a môžu sa pustiť riadidiel, odstaviť motorky a vojsť za nami dovnútra. Otázky na načasovanie uvoľnenia ich hánok tesne po pominutí rizika fyzickej práce som si nechal pre seba a radšej som nám všetkým na privítanie nalial. Oni traja uprednostnili víno a tak sme na pastis ostali len my s Luckou. Sedeli sme spolu však iba chvíľu, predsa len mali za sebou dlhú cestu a potrebovali sa poriadne vyspať a oddýchnuť si. Uložili sme ich do hornej izby, aj keď ich neisté stúpanie po tom strmom sťa požiarnom schodisku nám indikovalo, že ich kĺby sa z tej dlhej cesty ešte stále nespamätali. Tak dúfajme, že nebudú v noci potrebovať ísť na toaletu, ktorá je len dole, pretože pri prípadnom páde dolu schodmi by sa im stuhnuté kosti veľmi ľahko zmenili na polámané kosti.
Našťastie noc prebehla v poriadku a na druhý deň ráno, tesne pred dvanástou na poludnie, sa naši noví spolubývajúci konečne prebrali k životu a mohli sme sa tak pri ich raňajkách a našom obede porozprávať a naplánovať si spoločný čas. V prvom rade sme sa zistili, že cestovanie motorkami má na rozdiel od áut do veľkej miery odlišné špecifiká. Jedným z nich je napríklad odolnosť, respektíve neodolnosť voči poveternostným podmienkam. Keď idete autom a začne pršať, tak Vás to obmedzí maximálne v tom, že musíte zapnúť stierače a prípadne znížiť rýchlosť jazdy. Môžete tak však ísť aj stovky kilometrov bez toho, aby to výraznejšie ovplyvnilo čas jazdy a Váš príchod do cieľa. Ak však cestujete motorkou, tak dážď a nedajbože silný vietor a blesky, ktoré sprevádzajú predovšetkým letné búrky, Vás môžu prinútiť nielen znížiť rýchlosť, ale aj úplne zastaviť a pridať sa k množstvu ďalších motorkárov čakajúcich pod diaľničnými mostami, než búrka prehrmí. Je to síce benefit v podobe možnosti nadviazať nové sociálne kontakty, ale ich nadväzovanie v úplne mokrých kožených nohaviciach, zahmlených okuliaroch a čľapkajúcich čižmách, nemusí byť práve najkomfortnejšie. Dospeli sme teda k záveru, že my radšej ostaneme pri tom našom suchom, hoci pre niekoho možno nudnom, cestovaní autom. Aj tak si veľmi dobre neviem predstaviť Airušku s nami na motorke, ibaže by sme si kvôli nej prikúpili aj sajdkáru a jej psiu motorkársku prilbu s okuliarmi.
V každom prípade sme boli radi, že Borisovci prežili cestu sem v relatívnom zdraví a pohode a teraz už ostáva iba užiť si aj pobyt tu. Na dnešný deň, keďže ho už ostávala necelá polovica, sme naplánovali iba návštevu Bairols a blízkeho okolia, nech vidia, kam to vlastne prišli, potrápili sme ich miestnou kávou a potešili krásnym západom slnka. No o pár dní na to sme sa nechali na oplátku my zlákať na návštevu hradu nejakého bláznivého poštára. Nevieme síce čo presne si pod tým máme predstaviť, ale je to jedna z destinácií, ktorú majú Borisovci zapísanú v svojom itinerári tejto dovolenky, tak snáď to bude stáť za to.
