… alebo ako si poštár Ferdinand palác na záhrade postavil

Ako sme neskôr zistili, nešlo o skutočný hrad, ale o stavbu, ktorú si počas tridsiatich rokov na svojej záhrade postavil miestny poštár. A nie, nie je to myslené tak, že by si odkladal po troške z dôchodkov, ktoré ako poštár nosil ľuďom a za takto „ušetrené“ peniaze si ten palác postavil. Bol to skrátka miestny poštár Ferdinand Cheval, ktorý tu v mestečku Hauterives, v západnej časti Provensálska asi 70 kilometrov pod Lyonom, koncom devätnásteho storočia roznášal poštu. Trávil teda veľa času a kilometrov chodením po okolí a jedného dňa si domov priniesol malý kameň čo našiel na ceste a zapáčil sa mu. Postupom času si zvykol každý deň priniesť domov nejaký nový kameň či lastúru čo sa mu cestou pri roznášaní pošty zapáčila. Keď mu však tie kamene svojou váhou začali trhať vrecká na nohaviciach, zahral to na červenú čiapočku a začal ich nosiť v prútenom košíku. Ako správnemu mamonárovi mu však časom bol aj košík malý a tak to zahral na stavbára nosiaceho si domov fušky a prútený košík vymenil za ďaleko objemnejší fúrik. Tak aspoň hovoria historické správy, aj keď ja si pravdu povediac neviem veľmi predstaviť poštára, ktorý prejde každý deň nejakých 30km s fúrikom a popri roznášaní pošty si ten fúrik plní kameňmi. Takto sa však píše v starých kronikách a tak nám ostáva len veriť a predstaviť si ho ako každý deň príde z roznášky listov a balíčkov domov a namiesto pozdravu vysype milovanej žene ďalšiu kopu kamenia k nohám.

Aby ho však manželka nepovažovala za blázna, ktorý si len tak nosí domov kopy kamenia a hromadí ich na záhradke, kde by jej oku viac lahodili trsy fialovej levandule či červené paradajky, rozhodol sa, že z tých kameňov niečo postaví. Bohužiaľ sa nevedel rozhodnúť či postaviť hrad, palác, mešitu či nový Tádž Mahal, tak postavil niečo čo má v sebe kúsok zo všetkého. Toto jeho betónové dielo (kamene a lastúry lepil dokopy vlastnoručne vyrobenou maltou) nesie v sebe prvky európskych aj exotických stavieb, je plné stĺpov, klenieb, vežičiek, sošiek, schodov, mostíkov aj rôznych tvarov striech. Je to skrátka taký architektonický mix v podobe jednej ucelenej stavby na záhrade. Pre predstavu, nejde o žiadny miniatúrny domček pre bábiky, na dĺžku má možno 20m, na šírku tak 10m a má to aj poschodie a výšku tiež tak do 10m.

Na jednej strane treba Ferdinandovi Chevalovi uznať silnú vôľu a vytrvalosť (tento palác staval celých 33 rokov), no na druhej strane treba povedať, že „Ideálny palác“ ako ho sám nazval, vyzerá akoby ho z blata a štrku vymodelovali žiaci 3B na ZŠ pre umelecky absolútne nenadané deti. Mám pocit, že počas tých tridsiatich troch rokov, poštár Ferdinand Cheval prišiel každý večer unavený z práce domov, ale keďže mal silnú vôľu a veľký sen, tak si vždy po večeri ešte zarobil za plnú kelňu malty, nabral za hrsť kameňov a lastúr a pricapil z toho na stenu svojho paláca ďalšiu hrču muriva. Asi takto nejako si stavajú hniezdo aj lastovičky, len s tým rozdielom, že ho nestavajú tridsať tri rokov a netrčia im z neho vežičky, sochy, hadie hlavy a podobné strašidelné bytosti.

No ale, aby som túto stavbu len nehanil, nie je to síce žiadne umelecké architektonické dielo, no keď si predstavím, že to vlastnoručne staval človek bez príslušných skúseností, tak naozaj klobúk dolu pred jeho odvahou, fantáziou aj vytrvalosťou. Veď si zoberme, že celá stavba aj so všetkými vežičkami, soškami či schodiskami stojí dodnes a to sa na ňu chodia pozerať a po nej prechádzať desaťtisíce turistov každý rok už viac ako celé dlhé storočie.

Na obhliadke paláca som bol nakoniec iba ja s Borisovcami, pretože bol jeden z tých naozaj horúcich dní, kedy sa pred Airuškou vyparila voda z každej mláky skôr ako k nej stihla dobehnúť a napiť sa z nej. Lucka išla preto s Airin preskúmať všetky tiene, chladné zákutia, fontánky a potôčiky, ktoré sa tu v Hauterives nachádzajú a my štyria sme zaplatili vstupné a šli preskúmať poštárovu staviteľskú pýchu. Keď mám povedať za seba, čo ma na tom paláci najviac zaujalo, tak to je fakt, že ho Ferdinand Cheval postavil napriek tomu, že naozaj zjavne nemal žiaden talent. Väčšina tých kvázi umeleckých betónových prvkov ako sú ľudské či zvieracie hlavy, sošky, ale tiež stromy či rôzne piliere a vežičky sú naozaj hrozné. Ale práve to je na tom to úchvatné. On ten palác nestaval preto, aby s ním vyhral nejakú súťaž či aby dokázal aký je dobrý. On ho staval preto, že sa mu to skrátka páčilo a plnil si tým svoj sen. Staval ho pre seba a nie pre obdiv ostatných. Myslím, že v skutočnosti bol vnútri v sebe stále malé dieťa a tvoril skrátka tak ako tvoria malé deti, bez neustálej sebakritiky, bez porovnávania s inými, jednoducho tak ako to z nich v danom momente vychádza. A toto je podľa mňa spôsob sebavyjadrenia, ktorý väčšina z nás v dospelosti stráca a namiesto toho, aby sme s radosťou tvorili, tak si sami kriticky hodnotíme svoje výtvory ešte počas ich samotnej tvorby a ak to nie je tak dobré, aby sa to podľa nás páčilo aj ostatným, tak to väčšinou vzdáme. Možno by bolo fajn, keby sme aj my ostatní boli občas takým Ferdinandom Chevalom a vytvorili niečo bez ohľadu na kritiku či sebakritiku, skrátka len preto, že nám to prinesie radosť.

Po návšteve Chevalovho paláca som sa rýchlo rozhliadal po mojich fontánkových kráskach, či sú v poriadku a či sa mi už z toho tepla nerozpustili. Čakali nás kúsok od paláca, Airuška ešte celá mokrá, tak som si vydýchol a pochopil, že kým sme my v pote a prachu obdivovali betónovú patlaninu malého veľkého dieťaťa, tak si Lucka s Airuškou urobili wellness šnúru po miestnych fontánach. Teda Lucka mala mokré iba nohy, ale Airin, mokrá od hlavy až po koniec chvosta, vyzerala ako obria vydra, ktorá len pred chvíľou vyšla z potoka. Ako sa ku mne rozbehla, otriasajúc zo seba litre vody, ľudia jej s jakotom uskakovali z cesty a ostával za ňou široký mokrý pás chodníka akoby tadiaľ práve prešlo polievacie auto. Bohužiaľ, ja som jej z cesty uskočiť nemohol, lebo by sa mohla uraziť a tak som z nášho zvítania skončil aj ja celý mokrý, aj keď iba spredu. Keď som sa však rozhliadol okolo, všimol som si viacero detí mokrých rovnako ako ja, iba z prednej strany. Pochopil som, že Airuška mala sociálne kontaktnú náladu a zoznámila sa asi s tuctom detí na ulici. Našťastie všetky to brali športovo a aj na mne sa schuti škodoradostne zasmiali.

Následne sme si išli všetci spolu sadnúť na kávu, pivo a zmrzlinu (každý podľa chuti, nie všetci všetko) a my štyria sme Lucke farbisto popísali celý Chevalov palác, aj keď slovo farbisto sa tu asi veľmi nehodí, keďže celý palác je betónovo šedý. Lucka musela mať z nášho rozprávania hlavu ako balón, lebo každý sme ten palác popisovali z iného pohľadu. Pre niekoho to bola betónová patlanina, pre iného zmes rôznych architektonických štýlov a pre ďalšieho množstvo rôznorodých umeleckých prvkov na jednej stavbe. Myslím, že ten Chevalov palác treba skrátka vidieť a urobiť si o ňom vlastný úsudok.

Keď sme dospeli k záveru, že Lucka je z nás už dostatočne popletená a nemôže sa sťažovať na nedostatok popisných informácií, zhodli sme sa na tom, že je čas ísť. Všetci sme boli s výletom spokojní a cestou k parkovisku sme rozprávali už ani neviem o čom, keď v jednom momente ostali všetci traja Borisovci zaskočení a prekvapení z toho, aká je Airin vycvičená. Píšem o tom preto, že my s Luckou berieme ako normálne, že Airin sa od malička vychováva sama. Nechodili sme s ňou na cvičák ani sme ju nijako špeciálne nevychovávali. Skrátka nejako vždy vycítila, odhadla, či časom pochopila, čo môže a čo nemôže, respektíve čo od nej v danej situácii očakávame. Takto sme sa navzájom naučili spolu žiť až do tej miery, že jej väčšinou ani nedávame povely hlasom, ale jej maximálne ak tak niečo naznačíme. Napríklad, keď prídeme k priechodu pre chodcov, alebo k nejakému výkladu s niečím zaujímavým, tak skrátka položíme vodítko na Airin a môžeme sa rozprávať, mávať rukami, alebo si obzerať ten výklad. Airin vie, že kým je vodítko položené na nej, tak stojíme a keď ho opäť zoberie Lucka alebo ja do ruky, tak to znamená, že ideme ďalej. Pre nás úplná samozrejmosť, no pre Borisovcov, ktorí to prvýkrát zaregistrovali teraz na priechode pre chodcov to bolo ako ovládanie elektrického psa gombíkom na chrbte. A Airuška im asi chcela urobiť radosť, lebo rovnako fungovala aj keď si to s tým vodítkom skúšali všetci traja. Vodítko v ruke = ideme, vodítko položené na Airin = stojíme. Neviem čo si o nás mysleli vodiči všetkých tých áut čo prechádzali okolo, keď si to Borisovci po jednom skúšali, ale možno si mysleli, že natáčame nejakú edukatívnu kynologickú reláciu, lebo sa všetci do jedného tvárili seriózne, chápavo a jazdili pri tom pomaly a zodpovedne.